Nálezy a reštaurovanie stredovekých nástenných malieb v ev. a. v. kostole v Dobšinej
Prvú písomnú zmienku o tomto území nachádzame v listine z roku 1243, ktorou ho kráľ Belo IV. daroval Bebekovcom, ktorí v 14-.tom storočí osídlili Dobšinú nemeckými kolonistami, tí od počiatku rozprúdili banskú ťažbu, čo podnietilo rýchly rozvoj lokality, takže koncom 14. a začiatkom 15. storočia tu bol už značne rozvinutý banský a železiarsky priemysel.
Súčasne s rozmachom mesta bola v strede šošovkovitého námestia na miernom návrší v roku 1326 postavená prvá sakrálna stavba, ktorou bola kaplnka zasvätená sv. Valentínovi. V jej bezprostrednom susedstve bol v priebehu 15. storočia postavený kostol v gotickom slohu. Podľa neskorších vizitácií bol zasvätený Blahoslavenej P. Márii.
V roku 1641 vzhľadom na rast obyvateľstva došlo ku prepojeniu týchto dvoch svätýň na jeden kostol, ktorý bol v roku 1857 po požiari radikálne rozšírený smerom k veži a vstavaním novej priečnej lode , potvrdili to zvyšky muriva severnej a južnej steny prvotnej stredovekej lode, ktorá bola vstavaním novej priečnej lode skoro úplne zlikvidovaná.
V roku 1891 bol kostol upravený v novogotickom slohu podľa adaptačného projektu budapeštianskeho architekta Karola Benkóa. Novo upravený kostol v roku 1902 vymaľoval gotizujúcou vegetatívnou ornamentikou Willibald Wolfram, viedenský maliar usadený v Rožňave.
V roku 2002 bol vykonaný sondážny prieskum presbytéria kostola, dovtedy pokladaného a vedeného ako novogotickú stavbu postavenú na starších základoch. Prieskum priniesol závažný nález rozsiahlych fragmentov stredovekej maľovanej výzdoby a potvrdil dohady o staršom veku stavby, podopreté tiež archívnym výskumom. Dôležitým predpokladom, ktorý nás viedol k domnienke možnosti výskyt31u stredovekej výmaľby je fakt, že mesto Dobšiná bolo poddanským mestom štítnických Bebekovcov. Spoločné panstvo a porovnateľný hospodársky vývoj so Štítnikom, kde sa v tamojšom evanjelickom kostole nachádza mimoriadna kolekcia nástenných malieb naznačovali, že i dobšinský kostol by mohol mať bohatú maliarsku výzdobu Ďalším predpokladom výskytu malieb bola skutočnosť, že obyvateľstvo mesta prešlo už v roku 1532 na evanjelickú vieru, rovnako ako ostané spoločenstvá v takzvanom štítnickom dištrikte. K záchrane malieb v týchto kostoloch prispelo najmä to, že relatívne skoro boli v rámci duchu reformácie prekryté vápennými nátermi bez výraznejších barokizujúcich prestavieb.
V kostole boli odkryté, zreštaurované a prezentované:
Rozsiahle fragmenty výjavu biblického Posledného súdu na hornej časti južnej steny presbytéria. Dobre je identifikovateľná postava sv. Michala archanjela, pod ňou pás maľovanej architektúry s detailmi hlavíc stĺpov a trámového stropu. V dolnej časti steny sa zachoval fragment spodného oblúka mandorly s chodidlami postavy Pantokratora.
Nález zamurovaného, nezvyčajne vysokého neskorogotického okna na južnej strane svätyne, ktorý je nesporným dôkazom o stredovekom charaktere stavby. Bolo otvorené do polovičnej hĺbky špalety spod sekundárnej zámurovky prezentované neskôr ako zaslepené s reštaurovaním kružieb a kamenného ostenia; v špaletách s fragmentami vegetatívnej lineárnej ornamentiky.
Stredoveký charakter dokazuje aj pôvodné zaklenutie presbytéria hviezdicovou klenbou vystuženou rebrami, ktoré boli počas regotizácie kostola v 19. storočí preomietané. Pod omietkou klenbových polí sa v torzálnom stave zachovala pôvodná výmaľba s červenými päťcípymi hviezdicami na belasom podklade.
Vo vrchole vnútornej steny víťazného oblúka boli odkryté rozsiahle fragmenty výjavu Korunovania Panny Márie vyhotovené technikou secco. Výjav pozostáva z piatich figúr, v centre so sediacou dvojicou postáv: zľava s Pannou Máriou, sprava s Kristom kladúcim na hlavu svojej matky korunu kráľovnej nebies. Postava Krista je pomerne dobre zachovaná, hlava Panny Márie je značne poškodená, dobre je identifikovateľná koruna. Z dvoch strán dopĺňa výjav anjelské kvarteto – dve dvojice kľačiacich anjelov s hudobnými nástrojmi: gajdami a tympanmi, lutnou a violou zobrazenými mimoriadne realisticky. Živé gestá anjelov v dlhých farebných zriasených rúchach, podfarbené nebeskou hudbou dodávajú vážnemu výjavu ľahkosť a ľúbeznosť neskorogotického výtvarného štýlu.
Postava cirkevného otca sv. Hieronyma na severnej vnútornej stene víťazného oblúka Napriek tomu že ide o secco techniku, je táto maľba zachovaná najkomplexnejšie . Svätec je zobrazený v kardinálskom rúchu a s klobúkom ako vyťahuje tŕň z laby raneného leva. Dolný lem rúcha v pôsobivých záhyboch je typickým prvkom „krásneho slohu“ neskorej gotiky 15. storočia.
V slovenskom kontexte ojedinelým nálezom je postava na južnej vnútornej stene víťazného oblúka, identifikovaná ako sv. Hildegarda z Bingenu, jedna z najvýznamnejších a najuctievanejších nemeckých svätíc. Tento predpoklad nám potvrdzuje aj fakt, že sa jedná o relatívne novú sväticu pochádzajúcu z oblasti Saska odkiaľ prichádzajú na základe archívnych prameňov aj novousadlíci Dobšinej. Abatyša Hildegarda bola spisovateľkou, poetkou, komponovala cirkevnú hudbu, zaoberala sa medicínou a jazykovedou. Nemci ju nazývajú učiteľkou nemeckého národa. Aj z toho dôvodu mohla byť v dobšinskom kostole zobrazená na takom mieste, aby bola na jednej úrovni s obrazom najvýznamnejšieho cirkevného otca sv. Hieronyma. Maľba je vyhotovená rovnako v technikou secco.
Fragment výjavu Kalvárie pochádzajúci pravdepodobne zo staršej výzdoby kostola na záverovej stene polygónu presbytéria (pravá freska). Z výjavu sa zachovala iba časť ľavej ruky Krista na kríži, napravo od nej dve tmavé ruky (diablove) vyťahujúce dušičku v podobe drobného človiečika z tela ukrižovaného lotra. Nižšie, na tej istej stene, fragment postavy mladíka so zvlnenými plavými vlasmi okolo okrúhlej tváre, s časťou ramena držiaceho kopiju a zvyškom purpurovej rozviatej drapérie (plášťa), ktorá bola identifikovaná ako postava sv. Juraja v zápase s drakom. Ďalšie ikonograficky neidentifikované fragmety v závere svätyne.
Za pozornosť stojí fragment tmavého pozadia s jednoduchým rastlinným dekorom makovíc na ľavej strane víťazného oblúka zo strany lode, ktoré pravdepodobne dotváralo pozadie renesančného epitafu.
Pôvodná technika odkrytých malieb – vo väčšine prevažuje technika secco, pravá freska bola potvrdená len na fragmente Ukrižovania v závere svätyne. Chemicko-technologický rozbor farebnej vrstvy potvrdil škálu železitých a okrových pigmentov s bohatým zastúpením malachitu a azuritu pravdepodobne z miestnych zdrojov pri banskej činnosti. Z rozsiahlych fragmentov objavených malieb bola väčšina identifikovaná a prezentovaná formou ustúpených velkoplošných sond hlavne v interiéri svatyne kostola. Ich nová prezentácia v interiéri dobšinského evanjelického kostola vhodne doplnila a rozšírila známy súbor gemerských nástenných malieb o nové, doposiaľ neznáme hodnoty reprezentujúce vysokú úroveň duchovného života priemyselnej oblasti severného Gemera na úsvite renesancie.
Mgr. art. Miroslav Janšto, reštaurátor