Dátum:
Rubrika:
Konferencia 2014
Tagy:
,

Vývoj ev. kostola v Štítniku (Urbanová)

Náčrt vývoja kostola v Štítniku – v kontexte so stredovekou sakrálnou architektúrou Spiša

PhDr. Norma Urbanová

 

Štítnik, ako súčasť Kráľovského domínia Turňa, patril medzi ustálené sídelné jednotky z prelomu 11. a 12. storočia, ktoré tvorili systém špecializovaných obcí v služobníckom postavení zásobujúcich kráľovský dvor.  Toto územie v povodí rieky Štítnik, bolo zo severnej a južnej strany obklopené  novovytvoreným komitátom Gemer, ktorého presnejšie hranice sú uvedené až v donačnej listine Ákošovcom z roku 1243. /ı  Štítnik sa nachádzal v oblasti, kde sa oddávna ťažilo a spracovávalo zlato, striebro a železo – pre  panovníka, občas sa zdržujúceho i na Turnianskom hrade, alebo v kráľovskej kúrii v neďalekej obci Hrhov. Značná časť tohto nerastného bohatstva nebola však využívaná pre nedostatočné osídlenie tunajšieho kraja obyvateľstvom skúseným v baníctve a spracovávaní rúd. O nápravu tejto situácie sa zásadne nepričinil bán Dominik z rodu Miškovcov, ktorý získal prvú donáciu na toto územie koncom 12. storočia od vojvodu  Kolomana, brata Bela IV. , ani jeho syn komes Borša, ktorý si však práve majetky na území panstva Plešivec – ako najcennejšie ponechal, aby ich mohol vrátiť panovníkovi, keďže sám nemal mužského potomka. Len malé časti tohto územia, medzi nimi aj Štítnik, venoval rodovému cisterciánskemu kláštoru v Klostermarienbergu (dnes v Rakúsku), založenému v roku 1194 ešte bánom Dominikom. Jeho patronátom však nakoniec poveril svojho švagra, nitrianskeho župana Sebusa I. z rodu Hunt-Poznanovcov. /2  Pramenný materiál nezachoval zmienku o osídľovaní, či dosídľovaní tohto územia Miškovcami, napriek tomu, že sa od nich akiste očakávalo, čo však nemusí znamenať že si túto úlohu vôbec neplnili.

Bán Dominik a jeho syn komes Borša neboli v tomto prostredí jedinými kráľom obdarovanými zemepánmi. V 2. polovici 12. stor. mali majetok v doline rieky Muráň, okrem viacerých drobných šľachticov, dva väčšie rody – Zachovci a o niečo neskôr Kačićovci. /3 Medzi ich majetkovou držbou a oveľa rozsiahlejším, ucelenejším majetkom neskôr obdarovaných Ákošovcov, ležala už v 10. stor. železiarska osada Šomkút (zaniknutá – potvrdená archeologickým výskumom – LUKÁČ, G. K počiatkom stredovekého osídlenia Spiša – do konca 12. storočia. In Archeológia historica 1993, 18, s. 9-18, SKALSKÁ, M. Cit. 112, s. 50). Patrila ešte k domíniu Turňa a podľa donačnej listiny z roku 1243 pripadla  Ákošovcom i komesovi Boršovi pred nimi. O mimoriadnom hospodárskom význame tohto miesta svedčí snaha o jeho ovládnutie oboma uvedenými rodmi, trvajúca počas celej 2. polovice 13. storočia. /4

K uvedeným rodom a im patriacim dedinám sa viažu v tejto oblasti najstaršie zachované, resp. doteraz objavené, či výskumom naznačené sakrálne stavby – neskororománska rotunda v Šiveticiach, postavená pred rokom 1240 v sídle z toho istého obdobia, ale konsolidovanom na staršom osídlení; /5  Prihradzany – s náznakom existencie podobnej, ešte staršej rotundy (TOGNER, M. K rekonstrukci dvou gemerských rotund. In: Najnovšie poznatky výskumu výtvarných pamiatok  vývoja architektúry v okrese Rožňava. Kušnierová E. (zost.) Zborník zo seminára 29. – 31. 3. 1978 vo Vyšnej Slanej). K záujmovému územiu patrila aj (už zaniknutá) obec Lipovník v katastri dnešnej obce Licince, čo však neznamená, že nemožno predpokladať existenciu starších stavieb – najmä v obciach patriacich (doložených písomne či odvodením z názvu) k domíniu Turňa – okrem zaniknutých obcí napr. aj v Štítniku.

Úlohou dosídľovania darovaného územia, spustošeného Mongolmi, boli poverení bratia Ákošovci (1243) – Detrik vydal v roku 1273 v Gemeri prvú známu výsadnú listinu pre hostí v Kameňanoch, pozvaných za účelom  dosídlenia  územia. V obci je písomne doložený kostol – predpokladá sa rotunda – z polovice 13. storočia, postavený pred dosídlením. Vzhľadom na postavenie Štítnika, ako služobníckej obce Turnianskeho hradu, možno preto oprávnene predpokladať aj v tomto sídle existenciu sakrálnej stavby ešte z obdobia kráľovskej držby majetku – z 12. storočia, resp. z čias donácie bánovi Dominikovi z rodu Miškovcov, ktorá sa zatiaľ nepotvrdila, avšak ani nehľadala; predbežné archeologické nálezy v štítnickom kostole však takúto možnosť indikujú.

Sakrálne objekty – známe, zachované do dnešných čias v podobe základného typu, s tromi aditívne radenými, štvorbokými dispozičnými jednotkami: presbytériom (niekedy so sakristiou), loďou a západnou vežou (niekedy aj bez veže), s úzkymi okennými otvormi v široko roztvorených špaletách a pôvodne s rovným, dreveným stropom, pochádzajú práve z obdobia počiatočného osídľovania  v blízkosti rudných nálezísk, alebo dosídľovania územia lokátormi v 2. polovici 13. i v priebehu 14. storočia – Ochtiná, Roštár, Koceľovce, Slavošovce, Nižná Slaná, Vlachovo. /6  Stopa po kostole tohto typu sa našla aj v základoch už čiastočne objaveného (2012) a v minulosti predpokladaného menšieho kostola v Štítniku, predbežne datovaného do 2./2 13. storočia s dodnes funkčnou sakristiou,  postavenou na starších základoch.

Základná schéma týchto neskôr upravovaných kostolov – zväčša s priamo ukončeným presbytériom, nevýrazne širšou loďou a pôdorysne najmenšou západnou vežou, je v podstate rovnaká nielen v tejto časti Gemera, ale aj na susednom Spiši (i na podstatne väčšom území, presahujúcom Slovensko), odkiaľ prichádzala kolonizačná vlna už v 12. storočí. Súvisela s aktivitami stavebne nezachovaného cisterciánskeho opátstva v Spišskom Štiavniku /7, ale aj po roku 1273. Dosídľovanie sa tu spája so známou rodinou Hellbranda zo Stojan, ktorej členovia organizovali osídľovanie Muránskej doliny, ale aj Spiša na styčnom území s Gemerom od Vernára k Popradu – ako dediční šoltýsi. S novými sídlami pribúdali aj uvedené typy kostolov,  evidovaných už v desiatkovom zozname fár. Podobným spôsobom osídľovali aj horné povodie Slanej a Štítnika s novovystavanými kostolmi z 2. pol. 13. a 1. pol. 14. storočia (pozn. 5) – rovnakého typu aký sa staval v tom istom období aj na Spiši, kde organizovali zaľudňovanie územia na svojom majetku Máriássyiovci, Zsigrayiovci, Görgeyiovci, Rudgerovci – de Berzevicze /8  a i. – v Spišskej Belej, Lendaku, Veľkej Lomnici, Mlynici, Odoríne, Dravciach a Žehre.

Bol to stredoeurópsky typ jednoduchého ranogotického kostola, vychádzajúceho z prechodného slohu málo členenej a strohej, nezdobenej cisterciánsko-burgundskej architektúry, vyhovujúcej aj umeleckému cíteniu obyvateľstva na našom území. Jej jediným ozdobným prvkom boli južné portály a jednoduchou krížovou klenbou zaklenuté presbytériá s mierne vyžľabenými klenbovými rebrami osadenými na mohutných konzolách cez nábežné štítky, opakujúce sa aj pri kruhových svorníkoch. /9 Dané klimatické podmienky ovplyvnili situovanie hlavného portálu a okien na južnú stranu a kompaktná murovaná stena umožnila rozvinutie nástennej maľby. Kvalita, úroveň maľby závisela od vlastníka – v radoch vysokej spoločenskej vrstvy bola zvlášť vecou prestíže, ak reprezentovala prinajmenšom dobový trend. Šľachtické rody, ktoré sa na svojich gemerských majetkoch podieľali aj na dosídľovaní rudonosných oblastí a na technickom rozvoji ťažby a spracovania kovov, vytvárali svojím vysokým spoločenským postavením a kontaktmi, siahajúcimi až do oblastí s dávnou staviteľskou tradíciou v stavbe sakrálnych objektov – do Dalmácie, Istrije a Benátska, alebo Neapolského kráľovstva, mali možnosť a nepochybne aj záujem sprostredkovať tvorcov z priamej línie a aj priamou cestou cez južné oblasti Uhorského kráľovstva. /10 Základný typ sakrálnej stavby sa v rovnakej podobe dodnes vyskytuje na uvedenom území a podobne, ako v gemerských kostoloch, s rozsiahlou výmaľbou, ich spoločnou črtou je plochostropá loď a jednoducho zaklenuté presbytérium.

Tento typ aj u nás neskôr obmieňali rôzne modifikovanými detailmi z klasickej a poklasickej gotiky zo severozápadného Saska, Sliezska aj Malopoľska – z domovského územia kolonistov, odkiaľ sa tieto prvky pomerne rýchlo šírili najmä na Spiš, kde sa medzi rokmi 1280-1320 širšie uplatnil vplyv meissensko-sliezskej lineárnej gotiky. /11

Isté paralely k počiatkom výstavby (prestavby) štítnického kostola (v rysujúcej sa podobe staršieho objektu, odkrytého zatiaľ nedokončeným archeologickým výskumom /12 ) možno na Spiši zatiaľ najbližšie vidieť v základnej dispozičnej schéme, ešte z čias pred zaklenutím a vznikom dvojlodia, s plochostropou loďou v Kostole sv. Ducha v Žehre (po 1275), ale aj v o niečo vzdialenejšej Mlynici, Lendaku, Vrbove, Ľubici či Spišskej Belej (2./2 13. stor.), v Smižanoch a Veľkej Lomnici  (1280) i v Spišských Dravciach, ktoré získali Görgeyiovci v roku 1282 ako kráľovskú donáciu a v roku 1288 tu založili kláštor antonitov. /13

Podobný typ kostola tvoril predchodcu aj farským chrámom v kolonistami konštituovaných, budúcich kráľovských či banských mestách – (potvrdené napr. v Levoči a v Spišskej Novej Vsi). /14  Približne v rovnakých časových úsekoch prechádzali tieto rané typy kostolov prestavbou – najmä od 2. polovice 14. storočia, no predovšetkým v jeho poslednej tretine – 1./4 15. storočia.  Pokým viaceré gemerské kostoly so stredovekou maliarskou výzdobou ostali plochostropé, spišské kostoly prešli zmenou so zaklenutím na stredovú podporu s vytvorením dvojlodia (o zatiaľ neoverovanej existencii dvojlodia sa uvažuje aj v Plešivci) s tvaroslovím, ktoré sa časovo paralelne uplatnilo aj v Štítniku.

etapy vývoja

Najviac podobností v tvarosloví a technickom riešení preukazuje prestavba Kostola sv. Ducha v Žehre, ktorá sa udiala okolo roku 1380 – t. j. v čase výstavby trojlodia a následne zmenou na baziliku v štítnickom kostole. V oboch prípadoch sa uplatnili oblé prípory s podseknutými klinovými rebrami, priamo napojené na príporu, i konzoly a valcové prípory ukončené v spodnej časti ustupujúcimi podkrúženými vyžľabenými pásmi, oddelenými oblým prstencom. Tento typ konzol sa na Spiši nevyskytuje často, rovnako ako hladká valcová prípora v spodnej časti kónicky upravená k ploche steny – v Žehre s maskarónom, v Štítniku hladká. /15  Naopak – originálnym prvkom v Štítnickom kostole je spôsob napojenia klinových rebier na uvedený typ konzoly – vnárajúcich sa do hladkej oblej plochy v nerovnakej výške – spôsobom, aký sa uplatnil v roku 1385 v parléřovskej klenbe na Pražskom hrade. Od polovice 70. rokov 14. storočia bol jedným z typických prvkov českej dvorskej i mimodvorskej architektúry, použitých aj pri stavbe farského kostola v Levoči v stavebnej hute, spojenej už s výstavbou minoritského kostola a kláštora v Levoči. /16  V Štítniku je tento spôsob kotvenia klenbových rebier spojený s uplatnením parléřovského typu sieťovej klenby, časovo zodpovedajúci možnému sprostredkovaniu niektorým z členov levočskej huty. Časovo súbežne sa tu akiste uplatnili aj sférické kružby v oknách, z ktorých sa zachovala do poslednej obnovy, žiaľ, len jediná na južnej strane – kde bola pravdepodobne premiestnená v neúplnej podobe z okna východného záveru presbytéria do upraveného lomenia špalety okna vedľa vstupu do južnej kaplnky. Pri ostatnej obnove v 90. rokoch 20. storočia ju nahradili novou kružbou, vytvorenou podľa ostatných, prevládajúcich kružieb.

V tomto svetle sa javí vplyv levočskej huty aj na spišskú vrcholnogotickú architektúru v ďalších väčších obchodných a banskou činnosťou sa zaoberajúcich spišských mestách – v  Kežmarku, Spišskej Novej Vsi, Spišských Vlachoch aj v povodí Hnilca – v starobylej Gelnici, kde pri prestavbe svojich farských chrámov nasledovali príklad Levoče vo voľbe typu halového priestoru. Až na prelome 14. a 15. storočia, teda k záverečnej etape rozsiahlej prestavby (skoro novostavby) štítnického kostola sa stavená aktivita presúva do Košíc, odkiaľ sa pre Štítnik zvykne odvodzovať použitie dvojosového južného portálu. Jeho predbežné datovanie je zatiaľ odvodené od výstavby trojlodia, lebo predbežne nebolo možné preskúmať jeho zaplentovanú časť hĺbkovou sondážou, ktorá by mohla ohroziť nedostatočne preverené zvyšky výmaľby v tympanóne. Ak sa podarí získať ďalšie datovacie pramene (aj písomné), ktoré potvrdia jeho vznik v 3./3 14. storočia, bude možné aj v tomto bode potvrdiť, že štítnický kostol nijako nezaostával za preberaním najnovších trendov v architektonickom vývoji, typických pre širšie územie, ktorého bolo Slovensko v tom čase súčasťou. Strohé kamenosochárske vybavenie kostola nahrádzalo akiste zámerné, podstatne širšie uplatnenie nástennej maľby, ktorá sa v dekoratívnej podobe nachádzala aj na vonkajších okenných šambránach. Podľa farebných zvyškov staršej omietky (zaevidované pred obnovou fasád) sa výmaľba, okrem vyobrazenia sv. Krištofa, nachádzala  aj na ďalších plochách južnej fasády (okolo južného portálu južnej kaplnky) a pravdepodobne aj na severnej fasáde. Gemerské kostoly mohli tak plne využiť mnohoročnú dielenskú tradíciu z radov vlastných tvorcov a ich donátori sa mohli v súperení o prestíž na kultúrnom poli výraznejšie odlíšiť od svojho okolia – vrátane susedného Spiša, kde sa maľba sústredila na interiér.

Paralela medzi Gemerom a Spišom v tomto prípade existuje v spôsobe zobrazenia sv. Trojice ako hlavy s tromi tvárami – v reliéfnom podaní na klenbovom svorníku v Kostole sv. Kataríny vo Veľkej Lomnici, v gemerských kostoloch – v Ochtinej i Rákoši – našlo svoje zriedkavejšie uplatnenie v stredovekej maliarskej produkcii. /17

V budúcnosti sa azda podarí aj bližšie objasniť príčinu zmeny v pláne dispozičného a hmotovo-priestorového riešenia, ktoré podľa niektorých zachovaných konštrukcií a zvyšku osadených podporných článkov naznačujú pôvodný zámer, ktorého realizáciou by sa aj štítnický kostol priradil k riešeniam, aké sa uplatnilo pri prestavbe Kostola sv. Egídia v Bardejove v 2./2 15. storočia – s bazilikálnym osvetlením hlavnej lode s rovnako vysokým, predĺženým presbytériom – v 2./2 14. storočia obľúbeným napodobením mendikantských stavieb aj vo farských mestských kostoloch. /18

 

PhDr. Norma Urbanová

Poznámky:

1/ V čase zriadenia komitátu Gemer s predpokladaným archidiakonátom už v 12. storočí – MARSINA, R. Die Entwicklung … cit. SKASLSKÁ, M. s. 46, (s názvom, ktorému jazykovedci pripisujú slovanský, resp. až keltský pôvod) s hradom, situovaným na vrchu pri obci Gemer, o ktorom sú prvé správy zo začiatku 13. storočia v Anonymovej kronike, existovalo už husté, kontinuitné osídlenie – zvlášť v povodí Rimavy, Blhu a Slanej. SKALSKÁ, M. s. 44-45.

2/Bán Dominik bol potomkom župana Borša z rodu Miškovcov z čias Štefana I. (997 – 1038), patriaceho do skupiny preduhorských rodov slovanského pôvodu, ktoré sa v časoch bojov o nástupnícke práva na uhorský trón medzi Gejzovým synom Štefanom a županom Kopáňom – vládcom v Zadunajsku, postavili na stranu Štefana I. a pomohli mu v bitke pri Vespréme protivníka poraziť. Dominik bol v príbuzenskom vzťahu s kráľovskou rodinou (mal za ženu pravdepodobne sestru kráľa Bela III.) a väčšinu svojho života prežil na kráľovskom dvore (+ okolo r. 1207), preto sa usudzuje, že kráľovské domínium Turňa dostal najneskôr v roku 1195. Podľa M. Skalskej sa možno preto domnievať, že veľká severozápadná časť domínia mala  rozvinuté banské osídlenie s centrom v Plešivci už za čias bána Dominika.

Dominik bol v roku 1194 donátorom cisterciánskeho kláštora v Klostermarienbergu v Šopronskej župe (dnes v Rakúsku), ktorý mal založiť na darovaných územiach ich rodový kláštor k úcte Panny Márie. Dominikov syn komes Borša tomuto kláštoru venoval svoje majetky na juhu Uhorska, ale len malé podiely na majetkoch v župe Gemer na území svojho panstva Plešivec s príslušenstvom, do ktorého patril aj Štítnik. Patronátne práva nad kláštorom prenechal (keďže nemal mužských potomkov) napokon svojmu švagrovi – nitrianskemu županovi Sebusovi I. z rodu Hunt-Poznanovcov, ale najbohatšie územie – panstvo Plešivec – si ponechal, aby sa po jeho smrti znovu vrátilo kráľovi. Aj preto sa predpokladá, že bolo stále osídlené s neprerušenou banskou a hutníckou činnosťou. Nikde sa však nezachovala zmienka o ďalšej kolonizácii tohto územia za čias Boršovcov.

SKALSKÁ, M. s. 60 uvádza prameň – darovaciu listinu z roku 1243 pre Ákošovcov, kde sú jednotlivé obce panstva Plešivec vymenované – vrátane Štítnika.

3/Zachovci, Kačićovci, Ákošovci, Gut Keledovci pôsobili na území niekdajšieho Turnianskeho hradného panstva časovo paralelne – od konca 12. stor. v 13., 14., 15. stor. na  svojich majetkoch, časť ich rodinných príslušníkov s hodnosťou bán, palatín – zastávala   významné funkcie spojené so správou krajiny, či pre panovnícky dvor aj na území Sedmohradska, Slavónska a v 14. stor. na území celého Uhorska. Viacerí sa podieľali aj na cirkevnej správe krajiny a nepochybne udržiavali kontakty s územím v krajinách svojho pôvodu – Dalmácie, Istrije v bezprostrednom vplyve Benátok.

Kačićovci tak mali možnosť pomôcť Belovi IV. pri úteku uchýliť sa do strednej Dalmácie, kde mali rodové sídla a napokon zariadiť aj jeho dočasný úkryt u grófov z Gradacu, ktorí mali pevnosť neďaleko Vrbnika na ostrove Krk (Kuriktarum, Veglia). Pomohli mu aj miestni grófi Frankopanovci – v ich sprievode sa Belo IV. vrátil v roku 1242 do Uhorska. Kráľ sa Frankopanovcom odmenil územím Vinodol – juhovýchodne od Rijeky – pri Crikvenici, kde potom v roku 1412 založil Mikuláš Frankopan pavlínsky kláštor, a neskôr – v roku 1271 donáciou na prístavné mesto Senj pri Velebite, ktoré patrilo predtým templárom, obdarovaným týmto majetkom ešte Belom III. v roku 1184. (FIORENTIN, A. M. Veglia la splendidissima civitas Curiktarum. Ed. ETS, Pisa 1993;  MAREK, M. Rogeriova Žalostná pieseň. In: MARSINA, R. – MAREK, M. Tatársky vpád. Vydavateľstvo RAK. Budmerice 2008, s. 124, Cit. 104). Patrili teda medzi významné šľachtické rody, ktorých členovia mohli sprostredkovať odborníkov z umeleckých kruhov aj priamou cestou cez územie Uhorského kráľovstva.

4/Predpokladá sa, že Zachovci, podľa tvaru mena slovanského pôvodu, spájaní so staršou majetkovou držbou v Novohrade so zmienkou až v roku 1227, mali tu svoje dedičné majetky – ako prvé donácie – už od čias obsadzovania krajiny. (SKALSKÁ, M. c. d., s. 70-73).

Balogovci – patrili medzi najstaršie gemerské rody s majetkovou držbou od 12. storočia. Ich pôvod sa odvádza od nemeckého rytiera Altmanna z Friburgu, ktorý podľa kronikára Šimona z Kézy prišiel do Uhorska za čias Ondreja I. (1046-1060) a dostal majetky v povodí Muráňa, neskôr Rimavy a Veľkého Blhu (od neho má rod odvodené meno – Blh v maďarskom jazyku Balog), kde je doložené jedno z najstarších osídlení v Rimavskej kotline. (SKALSKÁ, M. c. d., s. 94, Cit. 302). Z tohto rodu sa odčlenilo v priebehu 13. storočia viacero vetiev – z nich na území so stredovekou nástennou maľbou sú spätí páni z Drienčan (Derecsényi) – Kyjatice (2./2 14. – 15. storočie), Rybník.

Kačičovci (Széchényiovci) – starochorvátsky rod, prímenie „de Casich“ začali používať od 13. storočia. Vo svojej domovskej krajine – Chorvátsku patrili k rozvetvenému rodu. Príslušníkov jeho 12 vetiev je dnes pre absenciu priamych písomných prameňov ťažko vysledovateľných, mali však nepochybne významné postavenie – keď po smrti kráľa Dimitrija Zvonimíra (1075-1089), ktorého manželkou bola Helena – sestra uhorského kráľa Ladislava I., vládol v Chorvátsku Petar Krasimir IV. zv. Veľký zo Zadaru, pôvodom údajne z priamych predchodcov budúcich Kačičovcov, ktorí sa pri bojoch medzi šľachtou o budúci osud krajiny postavili na stranu tých, čo v roku 1102 korunovali Ladislavovho nástupcu Gejzu I. za chorvátskeho kráľa, čím sa vytvorila chorvátsko-uhorská únia.

Mohlo by to vysvetliť kráľovské donácie tomuto rodu na tak vzdialenom území.

Do Novohradu prišli z Dalmácie (so sídlom v Omiši a Makarskej s hodnosťou bán) začiatkom 12. storočia, ale predpokladá sa, že majetky v Gemeri získali už v 2. pol. 12. storočia – na rozdiel od Zachovcov však len v neucelenej podobe. V roku 1262 sa aj oni dožadovali Šivetíc, Prihradzian a Lipovníka. Oba rody stratili svoje postavenie v časoch bojov Karola Róberta s domácou oligarchiou o uhorský trón tým, že sa postavili na stranu Matúša Čáka, ktorý tento boj prehral. Felicián Zach bol Čákovým familiárom a strojcom atentátu na kráľovskú rodinu. (SKALSKÁ, M. c. d., s. 77; MAJNARIČ, Ivan: heslo Kačići, rod (XII.-XVI. st.), 2005. In  Hrvatski biografski leksikon. Vyd. Leksikografski zavod Miroslav Krleža, 2002-2009). Spätí s obcami – Žíp, Tisovec, Szentsimon (dnes v Maďarsku), Rimavská Baňa, Kraskovo (od 14. stor.).

K chorvátskej šľachte patrili v 15. storočí aj Bessenyieiovci. Dalmátskeho bána Pavla Bešeňa (Bessenyei) obdaroval v roku 1406 kráľ Žigmund majetkom v niekdajšom Turnianskom hradnom panstve – obcou Lúčka.

Ratoldovci  (Ilsvai) – pôvodom z talianskej Apúlie, z mesta Caserta – severne od Neapola, boli prvým vysokopostaveným talianskym rodom v Uhorsku údajne už od čias kráľa Kolomana (1095 – 1116). Na Slovensku získali jeden z najväčších lesných komplexov až v roku 1321 od Karola Róberta a prejavili sa tu ako svedomití hospodári, podporujúci osídľovanie tohto územia. Ich rodinní príslušníci dlhodobo zastávali už v 13. storočí významné posty kráľovských hodnostárov – počnúc Leustachom I., sedmohradským vojvodom za Bela III. (SKALSKÁ, M. c. d., s. 100-105). Spätí sú s obcami Šivetice, Chyžné, Mokrá Lúka.

Gut-Keledovci – meno odvodené z ich donácie na kráľovský majetok Gut v župe Fejér. Podľa správ kronikára Šimona z Kézy prišiel z územia dnešného Nemecka s niektorou z budúcich kráľovien, niekde sa uvádza Slavónia (1249). Odborná literatúra uvádza palatína Štefana, ktorého najstarším synom bol krajinský sudca a šomoďský župan Mikuláš (uvádza sa v listinách z rokov 1270-1272), vlastník hradu Muráň a župan župy Gačka a Zeng v dnešnom Chorvátsku a v roku 1273 sa stal súčasne krajinským sudcom a chorvátsko-dalmátskym bánom, neskôr po svojom bratovi Joachimovi i slavónskym bánom – naposledy uvedený v roku 1291. Časom sa rozdelili na viacero vetiev. ( SKALSKÁ, M. c. d., s. 84-86).

Okrem týchto rodín dostalo donácie za Ondreja II. aj niekoľko ďalších rodín z radov hradných jobagiónov – v rámci postupného rozkladu hradského zriadenia hradu Gemer. Medzi prvými  boli Hangonyovci, Tomajovci a Hanvayovci už začiatkom 13. storočia.

5/M. Togner, c. d. s. 67 hodnotí najstaršiu časť výmaľby rotundy v Šiveticiach (80. roky 13. storočia) ako zatiaľ jediný známy prejav monumentálneho maliarstva z arpádovského obdobia v Gemeri, v tom čase ešte osamotený, predchádzajúci neskoršiemu vývoju, prebiehajúcemu kontinuálne takmer dve storočia. Predpokladá preto individuálnu objednávku u majstra s juhonemeckou orientáciou.

6/Ochtiná – s jadrom románskeho kostola z 1./2 13. storočia, patrí k dosídleným obciam, Roštár – osada z 2./2 13. storočia, kostol z 1./3 14. stor. na predpokladanom staršom základe,   Koceľovce – banícka kolonizačná osada, založená v 40. rokoch 13. storočia za Ákošovcov, kostol z 1./3 14. storočia patrí už do obdobia po prvej deľbe rodového majetku, v ktorej uvedené územie pripadlo pánom zo Štítnika (Štítnikovcom), v staršej historickej literatúre často chybne označovaných za Bubekovcov (toto označenie patrí len potomkom Dominika z rodu Ákošovcov, so sídlom v Plešivci), Slavošovce – obec s banským osídlením v 2./2 13. storočia s kostolom postaveným okolo polovice 14. storočia; Nižná Slaná – banícka osada z 1./2 14. storočia, založená v rámci dosídľovania územia pánmi zo Štítnika, kostol postavili okolo polovice 14. storočia.

7/Opátstvo založil v roku 1223 syn Ondreja II. Koloman ako fíliu kláštora v poľskom Wachocku, ale samotná architektúra, nahrádzajúca počiatočné provizórium, vznikla až pred polovicou 13. stor. v súvislosti s obnovou po požiari roku 1260. V tom čase sa práve tento kláštor predpokladá ako jedno z hlavných inšpiračných centier pre spišský stavebný okruh, avšak bez možnosti porovnania – zanikol v roku 1543 po vyplienení lúpežným rytierom Matejom Bašom. Vplyvy podobných centier ako jediných, či výrazných zdrojov na vývoj architektúry v regióne, popierajú viaceré najnovšie zistenia, pričom však práve Gemer nebol zatiaľ po tejto stránke dostatočne prebádaný. Vplyv Spiša v uvedenom období možno zatiaľ len predpokladať – vzhľadom na blízkosť a historickú previazanosť oboch susediacich regiónov. Porov. POMFYOVÁ, B. Sociálno-historický kontext vývinu architektúry a umenia ranej gotiky. In BURAN, D. (ed) Gotika. Dejiny slovenského výtvarného umenia. SNG Bratislava, 2003, s. 48-59.

8/Görgeyiovci – páni z Hrhova – prvými známymi členmi rodu už na prelome 11. a 12. storočia sú: comes Arnold, predpokladá sa, že bol grófom spišských Sasov, a Jordán – vykonávajúci diplomatické služby. V roku 1256 získali donáciou na Toporec výlučné vlastníctvo pôdy v Zamagurí. Mali meštiansky pôvod – zaslúžili sa o osídľovanie tohto kraja na šoltýskom práve.

Podobne i Máriássyiovci – s rodovým sídlom v Markušovciach, rozvíjajúci banské podnikanie na dolnom Spiši a od konca 13. storočia i v Gemeri – s majetkovou držbou obce Brzotín,  kvôli čomu sa dostali do sporu s jej skoršími vlastníkmi Ákošovcami. Na území pod Tatrami to boli zasa ich príbuzní po Batyzovi Veľkom – jednom z najstarších predkov tohto rodu – so sídlom v Batizovciach.

Rudgerovci (Rüdiger) – páni z Veľkej Lomnice, pôvodom z Tirolska, prišli do Uhorska v sprievode manželky Ondreja II. Gertrúdy z Merána. Ich potomkovia sa usadili na Spiši so sídlom vo Veľkej Lomnici, kde dali postaviť v roku 1280 kostol. Prímenie „de Berzevicze“ si písali od roku 1274, keď získali majetky v Šarišskej stolici s centrom v Brezovici nad Torysou.

A napokon páni zo Žehry (Zsigrayiovci), o ktorých máme správu z roku 1245, podľa ktorej spišský prepošt Matyáš povolil komesovi Jánovi postaviť v Žehre Kostol sv. Ducha.

9/Tento typ klenby sa zachoval na Spiši napr. v Danišovciach – dedine založenej komesom Dionýzom (Danišom) okolo r. 1300. Spomína sa prvýkrát v spišskom kolektívnom  privilégiu  v roku 1317, keď už možno predpokladať aj existenciu kostola, v ktorom sa zachovalo pôvodné presbytérium s jedným poľom klenby uvedeného typu. Porov. ŽÁRY, J. Dvojloďové kostoly na Spiši. Bratislava: Tatran 1986, s. 262, obr. 115.

10/Názor o možnosti sprostredkovania majstrov nástenných malieb v gemerských kostoloch, s väzbou na Benátsko-Furlánsko, okolie Udine, sa už v minulosti objavil (DVOŘÁKOVÁ V. Postavení mistrů gemerské nástenné malby v mezinárodních souvislostech. In Najnovšie poznatky výskumu výtvarných pamiatok v objektoch vývoja architektúry v okrese Rožňava. Zost. E. Kušnierová, Rožňava: Okresná správa pamiatkovej starostlivosti, 1978, s. 89) Za sprostredkovateľa pokladá Leustachovu rodinu z rodu Zachovcov, konkrétne Jóba – päťkostolského biskupa (zm. 1258, 1262), s ktorým sa spája i výstavba rotundy v Šiveticiach (ORIŠKO, Š. Architektúra neskororománskej rotundy v Šiveticiach. In Archeologia historica 22, 1997, s. 35-37).

11/ŽÁRY, J. Dvojloďové kostoly na Spiši. Bratislava: Tatran 1986, s. 25, cituje V. MENCLA: Vzťahy východného Slovenska ku gotike sliezsko-poľskej vetvy. In Zo starších výtvarných dejín Slovenska. Bratislava 1965, s. 32-33.

12/TAJKOV P. Archeologický výskum ev. a. v. kostola v Štítniku v septembri–decembri 2012 – výskumná dokumentácia 2013.

13/Kostol si zachoval v lodi časť obvodového múra staršieho objektu, dostavaného na oboch dlhších stranách po zvýšení a zaklenutí lode s vytvorením dvojlodia v 70. rokoch 14. storočia, kde je mladšia dostavba evidentná vo výraznom zúžení muriva vo výške južných okien. ŽÁRY, J. c. d., obr. 118.

14/Archeologickým výskumom doložené staršie vývojové etapy kostolov z 13. stor. – v Spišskej Novej Vsi sa zachovala v pôdoryse a čiastočne aj v hmote farského Kostola Nanebovzatia P. Márie časť jednolodného sakrálneho objektu pod sakristiou, postaveného na cintoríne spred 13. storočia, rozšíreného v 80. rokoch 13. stor. a prestavaného na trojloďovú pseudobaziliku v časovom rozmedzí 1310-1380 (František Javorský 70.- 80. roky 20. storočia).

Georadarový prieskum farského Kostola sv. Jakuba v Levoči a viaceré archeologické prieskumy (Javorský, Karabinoš, Soják) v uplynulých desaťročiach potvrdili starší sakrálny objekt z 13. storočia s pravouhlým presbytériom, pozdĺžnou loďou a západným priečelím bez veže, predchádzajúci dnešnému objektu, dostavanému na trojlodie v priebehu 14. stor. s pristavanou západnou vežou a krátkym presbytériom. Medzi ním a severnou loďou sa na vonkajšej strane potvrdilo osárium (JAVORSKÝ, F.: Stredoveká Levoča pred príchodom Majstra Pavla. In  Majster Pavol z Levoče živor, dielo, doba (zborník referátov zo seminára.) Ed. Východoslovenské vydavateľstvo Košice pre Spišské múzeum v Levoči, 1991, s. 96- 97; JANOVSKÁ, M. a kol.: Kostol sv. Jakuba v Levoči. Architektonicko-historický výskum. Levoča 2009).

15/Porov. ŽÁRY, J. c. d., obr. 100, 101, 103.

16/Porov. ŽÁRY, J. c. d., s. 39. Autor na základe výskytu týchto i ďalších prvkov, použitých v Levoči, podáva nový pohľad na ich možné sprostredkovanie – z Levoče do Sliezska prostredníctvom českých majstrov, ktorí sa v poslednom dvadsaťročí mohli presunúť do Krakova práve z levočskej stavebnej hute, ktorá tu končila svoje poslanie (namiesto výlučného toku informácií z Kazimierza na Spiš). Odvoláva sa na záznamy v archívnych prameňoch, publikované T. Dobrowolskim, ktoré uvádzajú medzi zúčastnenými majstrami na stavbe Mariánskeho kostola v Krakove v roku 1392 aj Hynka – Henricha Parlírera, ale aj v roku 1403 na stavbe Kostola Božieho tela kamenára Bohemusa. Staviteľov, označených prímením Czipser, uvádza už od polovice 14. storočia – v roku 1369 Hincza (Hynka), 1403 jeho syna Mikuláša a nakoniec Jána (ŽÁRY, J. c. d. , s. 280, pozn. 82). Žáryho názor na pôsobenie a sprostredkovateľskú činnosť levočskej huty podporuje aj názor vyslovený v práci J. BUREŠ: Středověké stavby slovenských mendikantů. Kandidátska dizertačná práca v SAV Bratislava, 1965, rukopis, s. 158-164, z ktorej čerpá archívne údaje zrejme i Dobrowolski, že Levoča v tomto smere znamenala pre východné Slovensko to, čo Heiligenkreuz pre stredné Podunajsko.

Žáryho názor na sprostredkovanie nových architektonických prvkov by mohol vysvetliť aj ich časovo paralelný výskyt v Štítniku, súvisiaci s nadstavbou hlavnej lode.

17/Zobrazenie sv. Trojice uvedeným spôsobom je typické pre byzantské umenie, ale vyskytuje sa aj u Slovanov z pohanských čias. Zakázal ho až Tridentský koncil v polovici 16. storočia. Porov. ŽÁRY, J. , c. d., s. 282, pozn. 52; tiež STEJSKAL, K. K obsahovej a formovej interpretácii stredovekých nástenných malieb na Slovensku. In Zo starších výtvarných dejín Slovenska, Bratislava 1965, s. 192.

18/Bardejovský Kostol sv. Egídia prešiel zásadnou prestavbou, ktorá zrejme pohltila starší sakrálny objekt, existujúci akiste ešte v roku 1320, keď sa spomína jeho farár. Prestavba na trojlodnú baziliku (podľa zachovanej konzoly na hmote veže – možno pseudobaziliku) sa začala, podobne ako v iných mestách, v 3./3 14. storočia a postupovala aj v 15. storočí. Na základe písomných prameňov však vieme, že zvýšenie strednej lode – vytvorenie bazilikálneho osvetlenia v dnešnej výške spolu s predĺžením a zvýšením presbytéria si Bardejovčania objednali a zaplatili medzi rokmi 1448-1452. Získali tak priestor, ktorý sa prirovnáva k typu halových kostolov vo východnom Švábsku. V roku 1466 sa tu objavuje majster Symon, ktorý tu staval oltárne menzy. (KAHOUN, K. Neskorogotická architektúra na Slovensku a stavitelia východného okruhu. Bratislava 1973, s. 43-50; URBANOVÁ, N. Bardejov, Rím. kat. farský kostol sv. Egídia, (katalógové heslo 1.3.30). In : BURAN, D. (ed.) Dejiny slovenského výtvarného umenia – Gotika, Bratislava 2003,  s. 646-648)