Dátum:
Rubrika:
Články
Tagy:

Silická Brezová – výskum (Peter Koreň)

Výskum nástenných malieb, historického muriva a omietok bol realizovaný v roku 2021. Výsledky zistení sa opierajú o terénny výskum, ktorý bol zameraný na sondáž na exteriérových a interiérových stenách kostola, vrámci ktorých boli odobraté vzorky omietok. Archívny materiál skúmala Mgr. Monika Tihányiová, PhD z Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity.

Terénne časti reštaurátorského výskumu ako sondáž a odbery vzoriek prebehli v mesiaci október. Celkovo bolo na stenách realizovaných  15 sond v interiéri a  9 sond v exteriéri. Najväčší počet sond v interiéri bol realizovaný v najstaršej časti objektu, zachovanej stredovekej časti lode.

V sondách bola zadefinovaná primárna vrstva s kamenným murivom, ktorú je možné rámcovo datovať do obdobia 13. storočia s omietkovým povrchom. Budova kostola je vystavaná z lomového vápencového kameňa. Pôdorys súčasného kostola má vonkajšie rozmery   20,2 m x 9,5 m. Hrúbka muriva je 90 cm. Pevná vápenná omietka bola povrchovo upravená hrubým hladením so stopami po hladítku. Pokrýva jú výrazný depozit. V ploche sond nebol identifikovaný decht z horenia. Plnivo tvorí drvený lomový piesok s frakciou zrna do 4 mm. Hrúbka vrstvy je v priemere 15 mm. Obsahuje vysoký pomer vápennej zložky a má pevnú súdržnosť. Depozitom silne znečistené povrchy stien boli  dlhodobo exponované a po zničenie objektu v 17. storočí neboli premaľované, alebo inak upravované. Jediným zachovaným kamenným prvkom primárnej stavby je dodnes viditeľný južný portál. Profilovaný prvok bol preverený niekoľkými sondami. Napriek výraznej deštrukcii povrchov a hmoty kameňa bolo možné v sondách č. 12 a 15 identifikovať aj stopy pôvodnej polychrómie. Strieda sa kombinácia červenej a čiernej plochy. Na tympanóne nad portálom neboli nájdené primárne povrchy. V sondách č. 6 a 7 bolo zadefinované pôvodné južné okno na nároží so západnou stenou. Obvod ostenia okna v interiéri je 150 x 58 cm. Otvor s poloblúkovitým ukončením je 130 x 15 cm. Ďalšie z primárnych okien na južne stene bolo zadefinované vrámci exteriérovej sondy č. 7. Na základe sond na povrchu exteriéru predpokladáme, že sa primárna vrstva zachovala na všetkých stredovekých stenách hladením kopírujúca zvlnenie kamenného muriva. Hmota je mimoriadne pevná s dobre skarbonizovaným vápnom. Nárožia mali mäkkú mierne zaoblenú hranu. Povrch je znečistený výrazným depozitom. Priemerná hrúbka vrstvy v priereze je 20 mm. Prekrýva ho jedna vrstva spriesvitneného vápna z obdobia opráv kostola v 17. storočí.

Zo stredovekých úprav architektúry  výzdoby kostola sa zachovalo len málo ďalších dôkazov. Vrámci archeologického výskumu bolo nájdených niekoľko malých kúskov omietky s maľovaným povrchom. Veľkosť fragmentov neumožňuje určiť zobrazovanú tematiku. Na jednom z nich sú viditeľné stopy červených a čiernych plôch, ktorých hranice sú predkreslené okrovou linkou. Hrúbka omietky je 10 mm. Plnivo tvorí jemnozrnný drvený piesok s malými kúskami nerozmiešaného vápna. Omietka je súdržná s vygletovaným povrchom. Pravdepodobne ide o zbytky nástenných obrazov zo zaniknutej svätyne kostola. Časovo sú na základe technologických znakov zaraditeľné do obdobia gotiky 14. storočia. Táto vrstva nebola nájdená ani v jednej zo sond, preto nie je zaradená do stratigrafie.  Na zachovaných stredovekých murivách lode kostola nebol identifikovaný náznak nástennej maľby. V stredoveku bola všeobecne maľbami najviac zdobená severná stena bez okien. V prípade kostola v Silickej Brezovej boli v rôznych výškach sondážou preverené plochy identifikované stopy len primárnej omietky bez ďalšej farebnej vrstvy. Na južnej stene boli staršie primárne okná zamurované, prípadne zväčšené a tvarovo upravené v ranobarokovej etape.

Najstaršou písomnou zmienkou o existencii kostola je listina vydaná Leleským konventom v roku 1399, v ktorej prepošt konventu oboznamuje palatína o metácii majetkov Tekušovcov. Na jednom mieste je spomenutá aj dedina Borzua s kamenným kostolom bez veže. Pôvodné patrocínium kostola archívne pramene nespomínajú. Od roku 1470 sa vďaka zachovaným archívnym prameňom dozvedáme, že pavlíni z Gombaseku začínajú vlastniť majetkové podiely v obci. V 16. storočí sú už vďaka donáciám zemepánov a príležitostnými kúpami väčšinovými vlastníkmi obce. Vizitácia vykonaná v roku 1561, krátko pred fatálnym zničením kláštora sa zmieňuje o tom, že sväté omše v obci zabezpečujú pavlíni. Po roku 1566, osudnom pre pavlínov obec pripadla do držby hradu Szadvár a čiastočne pod zdanenie fiľakovského sandžaku. Zároveň začal po konsolidácii pomerov slúžiť ako bohoslužobný priestor reformovanej cirkvi. V polovici 17. storočia sa už definitívne spomína ako fília reformovanej cirkvi v Silici. Susedné exponované mestečko Plešivec aj s kostolom , ktoré leží priamo na križovatiek ciest bolo tureckou armádou zničené v roku1556. Kostol v Plešivci bol z dokázateľne ruinálneho stavu obnovený v roku 1617 a slúžil už ako bohoslužobný priestor reformovanej cirkvi Kalvínovho učenia. Podobný osud s posunom rokov mohol mať aj menej známy kostol v Silickej Brezovej.

Dendrochronologický výskum na vybraných konštrukčných trámoch realizoval  Ing. Josef Kyncl. Výrub dubov na drevo konštrukcie krovu zadataval do obdobia od 1616 – 1630. Toto vedecko – technické zistenie je dôkazom toho, že objekt bol do tej doby určitý čas bez strechy a až v tomto čase bol opätovne prekrytý. Datovanie na exteriérovej omietke na štíte nad južnou predsieňou odkryté sondou je 1634. Línie číslic vyplnené červeným pigmentom sú predrysované rytím do čerstvej omietky.  Pod vročením sú fragmenty predrytého textu aj s vodiacou horizontálnou čiarou. Formálne bolo písmo konzultované s prof. PhDr. Jurajom Šedivým, PhD. z Katedry archívnictva a pomocných vied historických Univerzity Komenského v Bratislave. Malé písmeno “o” za číslicami je latinská skratka (quart) o. Zaujímavosťou je použitie gotického znaku štvorky. Takýto typ znaku bol vo všeobecnosti v používaní mizne začiatkom 16. storočia, takže by išlo o veľmi oneskorený prípad. Ďalšou variantou by mohlo byť, že ide o “nepodarenú” číslicu 7, čo je ale menej pravdepodobný fakt.  Obvod vystupúceho tympanónu je rámovaný červeným pásom ukončený jednoduchou rozvlinou. Štýlovo renesančne zaraditeľná etapa sa objektu dotkla len lokálne. V sonde č. 6  je viditeľná úprava na stredoveom okne. Ostenia boli preomietnuté a ľavá hrana bola posunutá o 8 cm od rohu medzi južnou a západnou stenou. Na  plochách zvislých stien interiéru sa úprava objavuje celoplošne. Omietka úpravy obsahuje ako plnivo drvený piesok s frakciou zrna do 3 mm. Hmota malty bola hladená a uzavretá hrubým náterom vápna. Povrch je znečistený depozitom.  Kamenný portál bol v tomto období opatrený vápenným náterom so sivým pigmentom. Do danej etapy sa dá zaradiť aj drevené zariadenie, lavích a stropu v existujúcej časti.

Po razantnú prestavbu kostola v roku 1780 bol interiér upravovaný len lokálne.  Vrámci sond bola identifikovaná v statickej praskline vo vrchole románskeho okna. Hrubozrnná omietka s drveným pieskom má sivú farebnosť. Interiér bol opätovne vybielený vápnom.

Prestavba kostola v roku 1780 zmenila pôdorys kostola. Malá stredoveká svätyňa bola zbúraná. Ku stredovekým stenám lode boli rovnobežne pristavené múry s rovným ukončením na východe. Pôdorys sa týmto zmenil na pravidelný obdĺžnik s vonkajšímí rozmermi 940 x 2010 cm.          V archeológii objavená sakristia bola taktiež zbúraná. Podlaha bola vyskladaná z veľkorozmerných vyrezávaných kamenných blokov. Na jednej z platní v úrovni kazateľnice je vyrezané datovanie “A.D. 1780”. Na nových mmúroch bola aplikovaná vápenná omietka zložená z drveného piesku červenej farebnosti s frakciou zrna do 4 mm. Hrúbka vrtvy je 35 -45 mm. Povrch je spracovaný zatočením. Na zachovaných starších povrchoch je použitý len lokálne. Z nových plôch bola omietka pritretá ku zachovaným starším do stratena. Na južnej stene boli staršie okná zamurované a nahradené troma  väčšími s ukončením segmentovým oblúkom. Kazetový strop bol doplnený a plošne premaľovaný s geometrickým motívom iluzívneho rámu kaziet s okrovou hviezdou v strede. Tak isto boli doplnené drevené lavice aj empory. Všetky prvky dreveného mobiliára boli maliarske zjednotené.

Identickou omietkou ako v interiéri boli zjednotené exteriérové steny scielom vyrovnať zvlnenie. Vďaka tomu sa hrúbka pohybuje od 20 -40 mm.

Rok výstavby južnej predsiene je označený na štukovom reliéfe na tympanóne fasády. Pod štukovým ornamentom. Predsieň je vystavaná z pálenej tehly. Omietka červenej farebnosti je plnená drveným pieskom s frakciou zrna do 4 mm. Omietka bola upravená zatočením. Štuky v tympanóne nad vstupom zobrazujú štylizovanú ulitu mušle. Pod ňou dekoračný motív kvetiny vo váze. Datovanie 1876 v obdĺžnikovom ráme sa nachádza na ľavo od kvetiny. Pod datovaním sä viditeľné písmená  “F”, “J” a “I.” , čo sú iniciáli mena Rakúsko – Uhorského cisára Františka Jozefa I. . K danej etape je možné priradiť lokálne úpravy v interiéri kostola.

Na drevenom doskovom strope južnej predsiene pod bielym olejovým náterom je v sonde viditeľné datovanie  1934 a jednoducho lineárne namaľovaný kalich.  V interiéri kostola bola v tomto období prevedená obnova, vrámci ktorej boli lokálne upravené povrchy stien 2 mm tenkou vrstvy omietky s plnivom jemnozrnného piesku sivej farebnosti. Plochy stien boli zjednotené svetlomodrým náterom bez delenia. Do tohto obdobia  je zaraditeľná stavba dvoch masívnych kamenných operákov bez omietky s betónovou pultovou strieškou. Na východnej stene bola inštalovaná pamätná tabula na počesť padlých v 1. svetovej vojne s menami. Tabuľa je zhotovená z miestneho “brezovského mramoru”.  Okolie tabule zdobí vystupujúca pasparta v jednoduchej secesnej forme.

Pod súčasným náterom bola identifikovaná vápenná vrstva, ktorá je lokálne zdobená písmom na tympanóne. Horizontálnou linkou vyrytou do čerstvej vrstvy vápna bol naznačená línia písma. Litery boli tak isto exaktne reliéfne predrysované a následne vyplnené zmiešaným modrým a čiernym pigmentom technikou secco. Typom písma je antiqua. V sonde č. 13 je identifikovateľné písmeno “Z”. Výška písma je 7 cm. Celý text v niekoľkých radoch, prípadne jeho zachovaná časť bude čitateľný po plošnom odkryve tympanónu. Vrstva je výrazne poškodená a má slabú súdržnosť s podkladom. Zároveň sa od nej ťažko oddeluje v súčasnosti posledná vrstva.

Posledná vrstva z druhej polovice 20. storočia spočívala v lokálnej oprave povrchov jemnozrnou omietkou a následnym bielym celoplošným náterom. Tmavosivým odtieňom je farebne delená  len pasparta pamätnej tabule na východnej stene kostola.

Dôkazom existencie známeho kameňolomu v Silickej Brezovej do hlbokého stredoveku je použitie drveného vápencového piesku v malte od postavenia kostola v 13. storočí po posledné úpravy. V drvivej väčšine objektov bol od stredoveku do 19. storočia v malte použitý riečny piesok. Zo všeobecne známeho tzv. brezovského mramoru sú vytesané napríklad epitafy Ladislava Bubeka z roku 1401, fragmentu neznámeho neskostredovekého člena rodu Bubek v Plešivci, alebo epitaf Juraja Bubeka z roku 1371, dnes umiestneného na stene rímskokatolíckeho kostola v Hrhove. V ďalších obdobiach bol kameň využitý aj na náhrobkoch novodobej šlachty ako napríklad Andrássyovci.

Vrámci archívneho výskumu sa sa medzi skúmanými prameňmi nespomína pôvodné patrocínium kostola. Táto informácia sa môže v budúcnosti náhodne objaviť v niektorom z nepriamych prameňov.

Súčasnými pamiatkovými výskumami bol potvrdený románsky pôvod stavby, ktoré významne obohatili historicko – pamiatkové poznanie objektu. Archeologický výskum exaktne zadefinoval stredoveký pôdorys pôvodnej stavby. Zároveň bol odkrytý hrob pod podlahou stredovekej svätyne. Vzácnosťou stavby je neporušný autentický stav barokového interiéru s mobiliárom s doplnkami z 19. storočia bez rušivých nekoncepčných novodobých zásahov. Ide o výrazný historicko – umelecký benefit pamiatky.

Autor: Peter Koreň