Pamiatkový výskum ev. kostola v Štítniku

NKP ev. a.v. kostol v Štítniku, č. ÚZPF 558/0

Pamiatkový výskum architektonicko-historický a umelecko-historický

2011 – 2012

Spracovatelia pamiatkového výskumu: Ing. arch. Adriana Klingová, Ing. arch. Peter Kling, PhDr. Norma Urbanová, Mgr. Silvia Paulusová

Spolupráca: Ing. Ľubor Suchý – zhodnotenie krovových konštrukcií, Ing. Tomáš Kyncl – dendrochronologické datovanie drevených prvkov, Ing. Miroslav Terray – georadarový prieskum podzemných konštrukcií, videoinšpekcia a georadarové skenovanie stien kostola

Prebiehajúce paralelné výskumy: Mgr. Peter Tajkov, PhD., Arpád Balogh – archeologický výskum, Mgr. art. Rudolf Boroš, Mgr. art. Miroslav Janšto – reštaurátorský výskum interiérovej výmaľby, Mgr. art. Štefan Siváň, Mgr. art. Peter Gregvorek – reštaurátorský výskum kamenných článkov, RNDr. Silvester Pramuka – petrografický rozbor kameniva.

ETAPIZÁCIA VÝVOJA:

Dnešný ev.a.v. kostol v Štítniku je postavený v blízkosti nedefinovaného sakrálneho objektu s prikostolným cintorínom (je založený na hroboch). Najstaršími stavebnými konštrukciami, odkrytými archeologickým výskumom, sú základové murivá orientovaného jednoloďového kostola s rovným záverom. Stavbu tohto kostola, ako 1. definovanú stavebnú etapu, kladieme predbežne do 1. polovice 13. storočia, kedy územie Štítnika vlastnil ešte rod Miškovcov. Kostol je situovaný v interiéri dnešnej stavby, so základovou škárou v hĺbke 2,4 m pod úrovňou súčasnej dlážky. K severnému múru svätyne tohto kostola doliehal pravouhlý priestor, ktorý nemusel byť nevyhnutne sakristiou budovanou súčasne s kostolom (ložná malta základových murív má úplne odlišné zloženie). Západne od kostola stála samostatne stojaca, zrejme strážna veža so štvorcovým pôdorysom, dodnes zachovaná do úrovne 1. nadzemného podlažia. To, že išlo jednoznačne o staršiu vežu, dokladuje sondážny výskum a reštaurátorský výskum kamenných článkov a omietkových a náterových vrstiev v podveží. Tieto výskumy preukázali, že neskorogotické zaklenutie podvežia a vstavba točitého schodiska (murivo a omietky č. 4 v rešt. výskume) boli realizované sekundárne vo vzťahu k obvodovému murivu veže (murivo č. 2). Ešte pred zaklenutím priestoru bol do východného múru veže vsadený vstupný portál do lode (murivo a omietky č. 3). Vo vyšších podlažiach veže je jasne viditeľné, že vonkajšie obvodové múry veže (datované primárne zabudovanými drevenými prvkami do zač. 16. stor.), boli pristavané k staršiemu východnému múru, v ktorom je dvojica primárnych otvorov do hlavnej lode (pozri nižšie). Cezúra v exteriérovej archeologickej sonde (S2/11) oddeľujúca vežu od západného muriva lode svedčí o exteriérovej úprave spodného podlažia poškodenej veže pri jej prestavbe, resp. dostavbe na zač. 16. storočia.

V 2. stavebnej etape bol kostol zväčšený a prepojený s vežou, pričom bol starší kostol zbúraný až po základové murivo. Udialo sa to v dvoch stavebných fázach v dobe, keď územie Štítnika a jeho široké okolie vlastnili už Filip a Detrik (od r. 1243) a Detrikovi potomkovia.

V prvej fáze tejto etapy bola svätyňa rozšírená obostavaním po jej vonkajšom obvode, pričom západný múr svätyne s víťazným oblúkom kopíroval miesto pôvodného. Severný a južný múr boli postavené v kontakte so starými múrmi, východný záver svätyne neznámeho pôdorysného tvaru bol posunutý asi o 30 cm východnejšie. Múry svätyne boli v korune ukončené kamennou profilovanou rímsou vo fragmentoch zachovanou na severnej a južnej strane (viditeľnou z dnešných podstrešných priestorov). Súčasne so svätyňou bola postavená na severnej strane sakristia, prepojená so svätyňou kamenným lomeným portálom. Sakristia zrejme plnila aj funkciu archívu – z vnútornej strany bola zabezpečená záporou, v západnej časti mala primárne zabudovanú dvojicu priečnych trámov pravdepodobne na zavesenie vriec s dokumentmi. Sakristia bola prestrešená pultovou strechou, podstrešný priestor sprístupňoval úzky pravouhlý otvor v západnom štíte. Na južnej strane bol oblúkový otvor ústiaci do svätyne (organové oratórium ?). Sakristia aj svätyňa boli zaklenuté rebrovou klenbou s rebrami s jednoduchým vyžľabením. Úroveň dlážky v svätyni bola cca 75 – 85 cm pod dnešnou úrovňou, úroveň v sakristii ešte cca o 20 – 30 cm hlbšie. Loď kostola, pravdepodobne plochostropá, bola predĺžená až k veži, ku ktorej bola pribudovaná cca 40 cm hrubá prímurovka bez základu. Južný múr lode bol oproti dnešnému situovaniu medzilodnej arkády mierne posunutý južným smerom. Na západnej strane lode bola empora prístupná vstupom z 2. podlažia veže. Do podstrešia lode viedol z veže úzky pravouhlý otvor. Obidva vstupy boli situované na os lode. V súčasnosti je z tejto staršej veže okrem 1. podlažia zachovaný len východný múr spoločný s loďou, končiaci približne nad úrovňou spomínaného podstrešného vstupu a fragmenty muriva na západnej a južnej strane do výšky parapetu 2. podlažia. Stavbu tohto kostola možno teoreticky (absencia archívnych prameňov) prisúdiť Detrikovmu synovi Benediktovi, o ktorom sú listinné zmienky medzi rokmi 1281-1307. Kým Detrik sa intenzívne zaoberal hlavne zaistením rodinných pozícií na získanom území, Benedikt už prevzal relatívne zastabilizované územie a mohol sa venovať aj jeho zveľaďovaniu a dosídľovaniu.

O niečo neskôr, v 2. fáze tejto stavebnej etapy, bol kostol rozšírený ešte o severnú loď. Udialo sa to asi v 2. štvrtine 14. storočia po tom, ako si miestni zemepáni, v tej dobe už s vysokým spoločenským postavením, rozdelili v r. 1318 a 1320 majetky (čím vznikli vetvy Štítnických a Bubekovcov). Samotné mestečko Štítnik vtedy zaznamenávalo obdobie ekonomickej prosperity, v r. 1320 získalo právo trhu a mýta, v r. 1328 mestské výsady podľa krupinského práva. Z r. 1335 pochádza tiež zmienka o zadržiavaní 1/4 cirkevného desiatku odovzdávaného arcibiskupovi štítnickým plebanom (namiesto obvyklej 1/16), ktorú zrejme investoval do prestavby kostola. Severná loď bola postavená v dnešnom pôdorysnom rozsahu, na severnej strane do výšky cca 2,5 m od dnešnej úrovne dlážky, cca 3,2 m od vtedajšej úrovne. Prekrytá bola pultovou strechou bez stropu, situovanou pod úrovňou vstupu do podstrešia sakristie. K východnému múru severnej lode bol pristavaný murovaný oltár, ku ktorému bola dotiahnutá vrstva omietky s iluzívnym kvádrovaním v spodnej časti a nástennou maľbou s motívom „Triumfu smrti“ v hornej časti. Maľba, kladená Tognerom do polovice 14. storočia, kopíruje pultový tvar strechy. Otázna je realizácia nástenných malieb na severnom múre svätyne s pašiovým cyklom a dosiaľ neodkrytými postavami prorokov (svätcov) v hornom rade. Podľa reštaurátorského výskumu sú realizované už na 3. vrstvu omietky, ktorá má zloženie a technologické riešenie veľmi blízke omietke s maľbou „Triumfu smrti“ (o.i. charakteristická naružovelá farebnosť). Maľby sa viažu ešte ku kratšej svätyni s nižšie položeným zaklenutím a museli byť realizované ešte predtým, ako sa uvažovalo s predĺžením svätyne. Preto možno predbežne súhlasiť s Tognerom, ktorý predpokladá, že boli vyhotovené do 20 – 25 rokov po maľbe Triumf smrti. Z tohoto obdoba je už známe, že kostol v Štítniku bol farský, zasvätený Blahoslavenej Panne Márii (1355).

V 3. stavebnej etape bola okrem veže postavená celá hmota dnešného kostola. Popritom boli postupne rozobraté konštrukcie staršieho kostola, z ktorého zostala zachovaná sakristia, obvodové múry severnej lode a čiastočne veža. Etapa trvala približne 100 rokov, počas ktorých bol viackrát zmenený stavebný zámer.

V 1. fáze tejto etapy prebiehajúcej asi v 3. tretine 14. storočia (pravdepodobne po tom, čo si príslušníci rodu Štítnických v r. 1367 opätovne rozdelili majetky), bolo vybudované trojlodie. Najskôr bola nadstavaná severná loď a postavená 2-osová medzilodná arkáda. Piliere arkády s cca 40 cm vysokými soklíkmi ukončenými vyžľabeným profilom lemovali 35 – 40 cm vysoké a 50 – 60 cm široké kamenné lavice (vtedajšia úroveň dlážky bola cca 65 cm pod dnešnou). Severný múr bol nadstavaný v pôvodnej hrúbke len v miestach vsadenia konzol zaklenutia, oproti ktorým boli z vonkajšej strany múrov pribudované oporné piliere. Na východnej strane bol severný múr odbúraný a doplnený murivom s vonkajším oporným pilierom. Z interiérovej strany mal nadväzujúci nový, cca 60 cm hrubý múr prekryť celý starší východný múr, ako to dokladujú neopracované strany konzoly a pätky na južnom medzilodnom pilieri. Tento zámer nebol realizovaný, namiesto toho bol nadstavaný pôvodný múr (západný štítový múr sakristie), pričom bol zamurovaný vstup do podstrešia a do spodnej časti múru bol vsadený výklenok pastofória. Loď bola zaklenutá krížovou rebrovou klenbou s jednoduchou vyžľabenou profiláciou rebier, podobnou rebrám sakristie. V severnom múre bol vytvorený vstup s kamenným portálom, na ktorý nadväzovala (dnes zosekaná) kamenná svätenička na medzilodnom pilieri. Celá loď bola zjednocujúco preomietnutá a opatrená vrstvou vápenného náteru, pričom bola pretretá aj nástenná maľba Triumf smrti na východnom múre.

Po prestavbe severnej lode bola vybudovaná južná loď. O tom, že bola vybudovaná až po prestavbe severnej lode svedčí spôsob jej zaklenutia, ktorý má síce ešte 2-poľovú krížovú klenbu, avšak profilácia rebier je už príbuzná s rebrami klenby hlavnej lode. Piliere jej medzilodnej arkády majú na rozdiel od severných skosené hrany. Do južného múru bolo osadené kružbové lomené okno a 2-osový portál (primárnosť zabudovania portálu je potrebné doskúmať sondážou nad, aj pod úrovňou dlážky, nakoľko jeho prahový kameň je vo výške cca 90 cm nad predpokladanou vtedajšou úrovňou lode a v hornom profile portálu badať v mieste styku prvkov výrazný posun a nesúlad v proporciách). Západný múr bol prebudovaný, alebo realizovaný dodatočne, a to o niečo západnejšie oproti pôvodnému zámeru, s ktorým súvisí posunuté situovanie juhozápadného nárožného oporného piliera a vyosený priebeh základového muriva. Kružbová výplň západného okna už pochádza z 1. tretiny 15. storočia. V tejto stavebnej fáze bola pravdepodobne už predĺžená svätyňa do dnešného pôdorysného rozsahu, čo dokladuje murivo kostnice budovanej v ďalšej stavebnej fáze, ktoré je už prímurovkou k svätyni, a tiež slohovo staršie riešenie hladkých ostení juhovýchodného okna v závere presbytéria. Pri prestavbe svätyne (strhnutí klenby?) pravdepodobne došlo k rozsiahlej deštrukcii muriva a omietok severného múru (v oblasti výjavu Bičovania) zasahujúcej aj do priestoru sakristie Na opravený úsek muriva a nové konštrukcie bola nanesená vápenná omietka s vrstvou vápenného náteru, ktorá prekryla aj nástenné maľby. Pravdepodobne v tomto čase, v závere 14. storočia, bola severná loď preomietnutá a pretretá vápenným náterom, na ktorý bol technikou „secco“ realizovaný nový Pašiový cyklus s vyvrcholením v motíve Ukrižovania na východnom múre. Inou maliarskou dielňou (dielňami) boli na tenkú vápennú medzivrstvu – intonako, presne vymedzenú formátom maľby, realizované maľby v hornom rade západného a severného múru – Mariánsky cyklus, sv. Barbora, Volto Santo a sv. Bartolomej na východnom múre (nie je vylúčené, že niektoré maľby boli realizované aj neskôr).

V 2. fáze tejto stavebnej etapy, ktorá z väčšej časti prebiehala asi v 1. tretine 15. storočia, došlo k ďalšiemu podstatnému rozšíreniu kostola. Spadá do obdobia, kedy príslušníci rodu Štítnických zastávali vysoké funkcie na kráľovskom dvore (Juraj, Mikuláš, Ján a hlavne Ladislav, ktorý dosiahol vysoké kňazské hodnosti a pohyboval sa v blízkosti panovníka a kráľovnej). Samotný Štítnik patril v tej dobe už k významnejším sídlam, od r. 1417 mal právo na tri krajinské jarmoky, v r. 1427 mal podľa portálneho súpisu 67 usadlostí, čo ho radilo k ľudnatejším sídlam na Slovensku. V tejto stavebnej fáze bolo plánované vybudovanie reprezentatívnej baziliky s prevýšenou hlavnou loďou a svätyňou, s postrannými kaplnkami pozdĺž svätyne nadväzujúcimi na bočné lode, ukončenými rovnako ako svätyňa polygonálnymi závermi. Tento zámer sa nepodarilo realizovať, predpokladáme, že už pred polovicou 15. storočia práce prerušili politické udalosti a s nimi súvisiace násilnosti. (V r. 1437 zomrel Žigmund Luxemburský, nastali mocenské boje o trón, z juhu postupovalo turecké nebezpečenstvo, zo západu husitské hnutie. Kostol nesie znaky poškodenia pochádzajúce z tohto obdobia – stopy po bližšie nešpecifikovaných požiaroch, mechanické poškodenia portálov a i..) Už okolo roku 1415 (alebo krátko po ňom, ako dokladuje dendrochronologické datovanie prvkov krovu hlavnej lode) bola nadstavaná hlavná loď a zaklenutá dvoma poliami sieťovej klenby. Zo severnej a južnej strany bola presvetlená dvojicami bazilikálnych kružbových okien, ktoré majú z vonkajšej strany vyžľabené špalety (charakteristické riešenie pre túto stavebnú fázu). Západný vstup do lode dostal nový lomený portál. Ešte pred bazilikálnou nadstavbou hlavnej lode bol zrejme odstránený východný múr a nahradený novým múrom s vysokým víťazným oblúkom, v ktorom už boli z východnej strany primárne vsadené nábehy kútových rebier plánovanej vysokej klenby svätyne (zachované v dnešnom podstreší svätyne). Múr bol ukončený profilovaným štítom s obojstranným sedlom na položenie strešných krytín lode aj svätyne v rovnakej výške. Odstránený bol aj južný múr svätyne, ktorý bol nahradený v mierne posunutej polohe múrom s 3-osovou arkádou a plným úsekom vo východnej časti, v ktorom bol vytvorený výklenok sedílie s kružbou. Južný múr bol vybudovaný do výšky kordónovej rímsy hlavnej lode (rímsy oddeľujúcej strechu bočnej lode od nadstavby s bazilikálnymi oknami), na východe bol ukončený (v dnešnej podstrešnej časti) nárožným pilierom (rozostavaným). Zostávajúce múry svätyne už nadstavané neboli. Do múrov polygonálneho záveru boli vsadené kružbové lomené okná s vonkajším vyžľabením špaliet. Pravdepodobne počas prestavby svätyne bola vysvätená sakristia, ktorá zrejme načas nahrádzala jej funkciu (konsekračné kríže v sakristii). K južnej strane svätyne bola pristavaná kaplnka nadväzujúca na bočnú loď, s ktorou bola prepojená novovytvoreným lomeným otvorom. Kaplnka bola presvetlená kružbovými oknami s vyžľabenými vonkajšími špaletami, sprístupnená z exteriéru sedlovým portálom s nadstavcom. Vo východnej časti južného múru bol vytvorený výklenok sedílie s kružbou, oproti nemu na severnom múre výklenok pastofória. Južná kaplnka bola zaklenutá 4 poliami sieťovej klenby s klinovými, dvakrát vyžľabenými rebrami. Na severnej strane svätyne sa v tejto stavebnej fáze začalo s výstavbou ďalšej kaplnky, ktorá mala nadviazať na línie múrov severnej lode (napojenie dokladujú ponechané výstupky na umožnenie previazania muriva na severnej strane a nedokončenosť a smerovanie prímurovky na južnej strane). Severná kaplnka mala mať možno funkciu pohrebnej kaplnky s nízkou kostnicou v spodnej úrovni odvetranou dvojicou okienok a prístupnou od cintorína severným vstupom. Kaplnka už nebola vystavaná do finálnej výšky, realizované boli len nábehy sieťovej klenby a okenné otvory bez kružieb, pravdepodobne zostala aj dlhodobo neprestrešená (značná deštrukcia kamenných prvkov, prvky jej dnešného krovu boli zoťaté v r. 1852/53).

Ešte počas tejto stavebnej fázy boli pravdepodobne realizované nástenné maľby v hlavnej lodi vrátane víťazného oblúka a vnútorných plôch medzilodných arkád. Vznik nástenných malieb v južnej lodi je otázny (podľa Tognera vznikli už v 20. – 30. rokoch 15. storočia, podľa Dvořákovej a spol. až na začiatku 16. storočia). Južný dvojosový portál bol zrejme zamurovaný pri predpokladaných nepriaznivých udalostiach a poškodení kostola okolo polovice 15. stor. Nástenné maľby cyklu 7 sviatostí sa však nachádzajú v hornej časti portálu, čo pri predpoklade, že portál mal plný murovaný tympanón, nevylučuje realizáciu malieb aj skôr.

3. fáza tejto stavebnej etapy má charakter nevyhnutných úprav potrebných na obnovenie chodu kostola. Prebiehala v 3. štvrtine 15. storočia, datuje ju nápis v závere svätyne (1460) a tiež dendrochronologické datovanie primárne zabudovaných drevených prvkov v podstreší svätyne a prvkov jej krovu. Najprv bola pravdepodobne provizórne prestrešená svätyňa (prvky zabudované v klenbe dendrochronologicky datované do rokov 1450/51). V 2. polovici 60. rokov už bola svätyňa riadne prestrešená (dendro 1464-65), pričom bol podmurovaný víťazný oblúk (dendro 1462-67) a realizované zaklenutie svätyne v zníženej úrovni oproti plánovanej. V severnom múre svätyne bol vytvorený pravouhlý otvor do podstrešia, ku ktorému zrejme viedlo točité schodisko (odbúraná konštrukcia na severnom nároží svätyne). V sakristii boli v tomto období prerazené pravouhlé okná v severnom múre a na južnej strane vytvorená veľká obdĺžniková nika s kamenným ostením pravdepodobne pre archívne účely.

V 4. stavebnej etape bola obnovená, resp. dostavaná veža, zničená od úrovne 2. nadzemného podlažia pravdepodobne tiež pred polovicou 15. stor. Realizovala sa na začiatku 16. storočia, ako to dokladuje dendrochronologické datovanie primárnych lešenárskych prvkov (1501-1504). Pri obnove bolo zaklenuté podvežie, pričom bolo do juhovýchodného kúta vstavané obmurované točité schodisko s kamennými stupňami. Veža bola dostavaná až nad úroveň zvonovej stolice, súčasne bol prestavaný západný štítový múr hlavnej lode, v ktorom bol osadený vstupný portál do podstrešia (pri tej príležitosti zrejme zaniklo schodisko na severovýchodnej strane svätyne). Na zvonovú stolicu bol zavesený zvon (zvon bol predmetom sporu s Bubekovcami v r. 1532). Zamurovaný bol vstup z veže na staršiu emporu a do západného múru hlavnej lode bola vsadená nová organová empora s kružbovým parapetom.

Od konca 16. storočia a v 1. polovici 17. storočia prebiehali menej podstatné úpravy kostola – v svätyni bola vybudovaná krypta, do ktorej bol pochovaný Štefan Štítnický (krypta mohla byť vybudovaná aj skôr), južná loď dostala nový krov (okolo r. 1608), interiér novú tehlovú dlažbu, do ktorej boli postupne vsádzané kamenné náhrobné dosky. V súvislosti so zmenou obradov boli zatreté nástenné maľby a interiér bol postupne vybavovaný novým mobiliárom – drevená empora kováčskeho cechu (1637), závesné nástenné epitafy (1628, 1631, 1632, 1635, 1637, 1639), kazateľnica, z ktorej je zachovaná ozvučná strieška (1634), dary Gabriela Bakoša – hlavný oltár, tzv. malý organ, katedra a vzácny kalich.

Počas stavovských povstaní a zrejme hlavne počas posledného povstania Františka II. Rákociho bola poškodená veža kostola, opravovaná v 2. až 4. dekáde 18. storočia v 5. stavebnej etape. Veža dostala trojstupňovú barokovú cibuľovú strechu s lucernami (krov z r. 1712/13), drevenú ochodzu (1713/14), nový zvon (1727), trámový strop pod ochodzou (1729/30). Po polovici 18. storočia bola vymenená aj strecha sakristie (po r. 1752). Interiér bol vybavený ďalším mobiliárom – empora baníckeho cechu (1742), stallum garbiarskeho cechu (1728 a 1767), všetky kostolné lavice (1./4 18. storočia) barokové skrine (1./2 18. stor.). Niekedy v 18. storočí boli postavené tiež barokové predsiene pred južným a severným portálom.

V poslednej štvrtine 18. storočia boli realizované úpravy vo veži, ktorým predchádzala neznáma pohroma (silné poškodenie klenby podvežia). Kamenné stupne točitého schodiska z podvežia nahradili drevené stupne, v interiéri boli inštalované drevené rebríkové schodiskové konštrukcie (datované do rokov 1775/76), upravená bola zvonová stolica (1788/89). Interiér kostola dostal zjednocujúcu výmaľbu s kvádrovaním a mramorovaním plôch.

Na prelome 19. a 20. storočia bola realizovaná komplexná obnova kostola pri príležitosti miléniových osláv. Obnove predchádzalo zameranie objektu a jeho detailov. Samotná obnova prebehla vo vtedajšom romantickom a puristickom duchu – o.i. boli odstránené barokové predsiene, boli doplnené alebo vymenené niektoré kružbové a terčíkové výplne okien, náhrobné dosky boli preložené do novovytvoreného lapidária v južnej kaplnke, celý interiér dostal novú vrstvu dlažby. Z časti múrov boli celoplošne odstránené nestredoveké povrchové úpravy, odkryté nástenné maľby boli reštaurované (avšak v diskutabilnej kvalite a technike, s narekonštruovanými situáciami), zostávajúca časť interiéru bola pretretá hlinkovými farebnými nátermi.

V poslednej tretine 20. storočia boli realizované rôzne menšie a väčšie úpravy súvisiace s údržbou a čiastočnou obnovou kostola.