Plešivec, kostol ref. cirkvi

Mestečko Plešivec je starým rodovým sídlom Bubekovcov, ktorí ho dostali spolu s mnohými inými obcami od kráľa Bela IV. ako odmenu za záchranu jeho života po prehratej bitke s Tatármi na rieke Slanej v roku 1241. V roku 1318 si potomkovia Detrika a Filipa Bubekovcov podelili zdedený majetok. Plešivec sa stal výlučným vlastníctvom Dominika Bubeka, ktorý sa hneď po získaní svojho podielu rozhodol vystavať tu hrad. Súčasťou tohto nového sídla rodu bol aj kostol sv. Juraja prvý raz spomínaný v roku 1314. Bubekovci kostol rozšírili na honosné dvojlodie, ktoré doplnili nástennými maľbami zvnútra i zvonka. Začiatkom 15. storočia pristavili k severnej stene kostola neskorogotickú kaplnku podľa vzoru spišských pohrebných kaplniek. Kaplnka mala tri trojdielne okná zdobené neskorogotickými kružbami a veľký honosný portál s tympanónom; vo vnútri do jej severnej steny vložili dve kamenné neskorogotické sedílie. Do pohrebnej kaplnky však stihli pochovať len Ladislava Bubeka, ktorý zomrel v prvých rokoch 15. storočia.

V roku 1558 napadli Plešivec Turci, hrad zbúrali a zničili a vypálili aj kostol, ktorý potom stál skoro šesťdesiat rokov ako ruina so zrútenými klenbami a bez strechy, čo značne zdecimovalo jeho maliarsku výzdobu. Keďže Plešivec sa stal v priebehu 17. storočia protestantským, ruinu starého kostola opravili v prvých desaťročiach 17. storočia miestni reformovaní veriaci, ktorí ju prestavali na plochostropú sieň doplnenú na západnej strane a v bývalom presbytériu emporami. K ďalším úpravám kostola došlo až začiatkom 19. storočia, kedy bola zaklenutá severná kaplnka. Vtedy tu objavili hrob Ladislava Bubeka s poškodeným náhrobným kameňom, ktorý vmurovali do východnej steny kaplnky.

Počas obnovy kostola v roku 1938 maďarským pamiatkovým ústavom bola odkrytá maľba zobrazujúca dvoch svätých uhorských kráľov Štefana a Imricha na južnej fasáde a postava svätca v juhovýchodnom kúte presbytéria. V rokoch 1977 – 1978 boli objavené a reštaurované maľby na južnej stena presbytéria. Sú to dva výjavy v dvoch pásoch nad sebou: v hornom páse len fragmentárne zachovaná Posledná večera a pod ňou monumentálny výjav Ukrižovania vrátane dvoch ukrižovaných lotrov, s tromi Máriami a sv. Jánom, skupinou farizejov, vojakov na koňoch a ďalších postáv. Majstrovstvo a profesionalita ich autora sa tu prejavuje v premyslenej kompozícii, v ktorej bolo treba s prehľadom umiestniť množstvo postáv. Popri monumentalite výjavu udivuje aj stvárnenie niektorých detailov, najmä tvárí farizejov a sv. Jána, pričom medzi dav zhromaždený pod krížom maliar celkom netradične umiestnil symbol evanjelistu Marka – hlavu leva. Udivujúce je tiež zvládnutie bravúrnej maliarskej skratky pri zobrazení tela lotra v predsmrtnom kŕči po Kristovej pravici. Spôsob tvorenia plastických svätožiar pomocou drevených kolíčkov je tiež charakteristický pre taliansku maľbu prvej polovice trecenta (tento spôsobom zobrazenia svätožiar nájdeme aj na južnej exteriérovej stene kostola v Rákoši). Soklová časť steny je tradične vyzdobená maľovaným iluzívnym závesom, medzi ktorým nachádzame aj zvyšky maľovaných konsekračných krížov.

Togner hodnotí plešivské maľby realizované technikou pravej fresky ako kľúčové pre ďalší vývoj monumentálneho maliarstva na Gemeri a ich autora stotožňuje s maliarom realizujúcim výzdobu hradnej kaplnky v Ostrihome. Tvrdenie, že plešivské maľby patria skutočne k najvýznamnejším artefaktom nástennej maľby zaalpského maliarstva l4. storočia, potvrdzujú aj najnovšie nálezy ďalších fragmentov malieb na severnej stene presbytéria objavené počas výskumu v roku 2009. Z objavených fragmentov hláv a postáv svätcov zaujme najmä zachovaná časť postavy sv. Alžbety Uhorskej. Logo kostola znázorňuje výjav z fresky – tri Márie pod krížom.