Sakrálna architektúra a artefakty s ňou spojené sa už od čias stredoveku stávajú dôležitými prameňmi pre nápisovú kultúru na našom území. Rozličné formy aj obsahová skladba sakrálnych nápisov predstavujú dodnes nedostatočne preskúmaný materiál, ktorý je pritom neprehliadnuteľnou súčasťou cirkevných dejín. Špecifikum tohto tipu historického prameňa spočíva v tom, že je bežne dostupné aj laickej verejnosti (napr. kostolné lavice, nástenné maľby či náhrobné kamene), čo zároveň znamená často neodbornú manipuláciu a zánik takýchto písomných prameňov. Je známe veľké množstvo prípadov, keď cirkevní predstavitelia či veriaci v dôsledku neznalosti problematiky a významu takéhoto historického prameňa, artefakty a nápisy na nich zničili. Ďalším dôvodom nutnosti akútneho výskumu sakrálnych nápisov je ich prirodzená tendencia zanikania v dôsledku nepriaznivého vplyvu poveternostných podmienok, keďže mnohé, predovšetkým kamenné artefakty sú vystavené v exteriéri, napríklad ako súčasť lapidária. Dôvody pre skúmanie rozmanitých nápisových textov sú zrejmé. Často sú to práve epigrafické pamiatky, ktoré nám približujú dejiny výstavby sakrálnych objektov či samotných cirkevných obcí, a to predovšetkým skrze rozmanité pamätné nápisy. Veľmi cenným prameňom prozopografických informácií o svetských či duchovných osobnostiach, sú sepulkrálne pamiatky, čiže rôzne náhrobné kamene, epitafy či tumby. Medzi najstaršie nápisové pamiatky, a práve z toho titulu mimoriadne cenné, patria zvony a bohoslužobné náčinie. Nápisy na týchto, ale aj mnohých ďalších nehnuteľných či hnuteľných pamiatkach predstavujú mimoriadne cenný zdroj nielen pre cirkevných historikov, ale aj pre pamiatkarov, reštaurátorov, literárnych historikov či filológov. Ako som však už spomenul, cirkevné dejiny doposiaľ význam tohto prameňa systematicky nevyužívali. A asi najvýraznejšie to platí pre graffiti nápisy.

Základná charakteristika historických graffiti nápisov

V porovnaní s inými sakrálnymi nápismi sú zmienky o graffiti nápisoch v historickej literatúre ešte zriedkavejšie. Platí to aj pre súčasnú odbornú literatúru. Do značnej miery je to pochopiteľné. Je veľmi ťažké získať nejakú relevantnú informáciu z nápisov akokoľvek starých, ak celá ich výpovedná hodnota spočíva v iniciálach či letopočtoch, často sa prekrývajúcich, úmyselne deštruovaných či narušených početnými prestavbami či premaľbami. A aj keď takáto podoba graffiti nápisov v stredoveku a ranom novoveku je najčastejšia, stále nachádzame mnohé iné, ktoré môžu svojou formou či obsahom doplniť historické poznatky o sledovanej lokalite, osobnosti či sakrálnej architektúre. Aj keď dnes je forma seba prezentácie prostredníctvom nápisov na múroch vnímaná skôr negatívne a je spájaná s obyčajnými ľuďmi, v minulosti to neplatilo. Predovšetkým v 16. a 17. storočí zaznamenávame mnoho spontánne vzniknuvších nápisov, ktorých autormi sú aj veľmi významné osobnosti z radov šľachticov, vzdelancov, predstaviteľov mesta, či duchovných. Príčiny pre kvantitatívny rozmach takýchto nápisov spočívajú v nástupe protestantizmu. Boli to práve príslušníci protestantských vierovyznaní, ktorí s obľubou zanechávali pamiatku na seba v sakrálnych priestoroch. V rámci nich dominovali steny kostolov s nástennými maľbami, oltáre so sochami a tabuľovými maľbami, lavice, či rôzne sepulkrálie. Veľmi obľúbené boli kostolné múry z exteriéru, a to pre svoju ľahkú dostupnosť. Tu všade protestanti rôznou formou zvečnili svoju prítomnosť. Je zrejmé, že náboženské presvedčenie v tomto smere nepredstavovalo nijaký problém. Práve naopak. Protestantskí vzdelanci často chápali výzdobu chrámov ako modlárstvo a nemali preto nijaké zábrany vyškrabať svoje meno napríklad do zlatého plášťa nejakej svätice stojacej v gotickom oltári.¹ Stále je však otázkou, prečo také veľké percento tvoria nápisy skutočne významných osobností, a to či už richtárov, rektorov, pastorov. V tejto súvislosti však treba dodať, a v tom tiež vidieť paralelu s dnešnými graffiti nápismi, že niekedy ich autori zhotovili ešte v časoch svojej mladosti či detstva. Až neskôr sa preslávili svojou činnosťou. Prostredníctvom graffiti nápisov tak môžeme dopĺňať ich životný itinerár a prozopografické údaje. V období protireformácie sa niekedy stretávame so zámerným poškodením takýchto nápisov, predovšetkým priezvisk.² Tým, že sa stávajú nečitateľnými, zmenšuje sa možnosť identifikácie nápisu a tým aj jeho výpovedná hodnota. Týmto sa dostávam k obsahovej náplni graffiti nápisov. Najrozšírenejšia forma, a z nej vyplývajúci obsah, tradične obsahuje skrátenú podobu slov „hic fuit“, teda tu bol, najčastejšie v podobe „HF“. Niekedy býva toto spojenie nahradené inými formulkami ako napríklad „huic loco aderat“, čiže „na tomto mieste bol“. Za nimi nasleduje meno a priezvisko, letopočet, prípadne presný dátum. Niekedy sa tu vyskytuje aj údaj o pôvode autora nápisu. Toto je ideálny záznam, ktorý historikovi umožňuje následným výskumom identifikovať osobu a zakomponovať takýto písomný prameň do kontextu miestnych či cirkevných dejín. Z hľadiska ideového či duchovného, sú veľmi dôležité rozsiahlejšie texty, ktorých pôvodcovia chceli zachytiť aj niečo viac zo svojho svetonázorového čiže v tom čase predovšetkým náboženského presvedčenia. Takýto tip graffiti nápisov je v porovnaní s inými omnoho zriedkavejší.

Graffiti v exteriéri sakrálnych stavieb

Do dnešných čias sa zachovalo pomerne dosť graffiti nápisov, ktoré sú voľne prístupné odbornej aj laickej verejnosti a zároveň sú vystavené vplyvu poveternostných podmienok. O to dôležitejšia je ich identifikácia a analýza. Podliehajú totiž viac ako iné písomné pamiatky prirodzenej skaze a zániku. Klasickým príkladom sú nápisy v exteriéri kalvínskeho kostola v obci Zemplín.³ Mnohé z nich sú z vyššie menovaných dôvodov nečitateľné a preto každý identifikovaný nápis má svoju cenu. Jedným z nich je aj nasledujúci text spontánne vyškrabaný do omietky: „H(IC) F(VIT) NICOLA(VS) / PALHAZI / A(NNO) D(OMINI) 1626“. Klasická podoba graffiti nápisu je svedectvom o Mikulášovi Pálházim, ktorý bol rektorom na škole v neďalekej Strede nad Bodrogom.⁴ Podobne do muriva vytesané mená sa zachovali na fasáde Kostola sv. Štefana v Bernolákove. Pochádzajú z prvej polovice 17. storočia a aj keď v súčasnosti stále nie je potvrdená konkrétna súvislosť osôb skrývajúcich sa za menami so samotnou lokalitou či sakrálnou pamiatkou, možno dedukovať, že sa opäť jednalo najmä o vzdelancov pôsobiacich v blízkom okolí či len prechádzajúcich cez vtedajší Čeklíz. Vylúčiť nemôžeme ani možnosť, že takýmto spôsobom chcel na seba zanechať pamiatku aj majster, ktorý sa podieľal na prestavbe kostola v tomto období. Z mnohých epigrafických pamiatok spomeniem aspoň nasledovnú: „H(IC) F(VIT) ANDREAS POGNER / NEOSOLI / 1614“. Andrej Pogner z Banskej Bystrice študoval vo Wittenbergu. Údaj v tamojšej matrike o ňom pochádza z roku 1611.⁵ Znovu teda máme do činenia s predstaviteľom protestantského hnutia v Uhorsku. Najvýznamnejšou sakrálnou pamiatkou, ktorá je doslova posiata graffiti nápismi zo 16. až 20. storočia je Katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule. Presnejšie ide o nápisy, ktoré sa vyskytujú v exteriéri Kaplnky Zápoľských, ktorým som sa už venoval aj v iných štúdiách.⁶ O tom, že graffiti neboli v 17. storočí čisto protestantskou doménou dokazuje aj nasledovný text na spomínanej kaplnke: „H(IC) F(VIT) IACO(BVS) HASKO / 1643“. Z nejakých dôvodov sa Jakub Haško, neskorší prepošt v Novom Meste nad Váhom a tiež nitriansky biskup, ako mladý študent ocitol v Spišskej Kapitule.⁷
Ojedinelú pamiatku predstavuje doposiaľ neidentifikované štvorveršie napísané na stenu červenou hrudkou. Ako som už vyššie spomínal, graffiti tohto druhu sú vzácne. Aj keď tu nie je konkrétne datovanie, formou prevedenia jednoznačne patrí do 16. storočia. To potvrdzuje aj samotný text: „Dic queso dic sacros quid prodest psallere versus / Nocte dieque suos sollicitare deos / Dum canit et nescit quid sacro carmine poscat / Sic solet in medio vacca boare foro“. Verše z diela nemeckého humanistu a básnika Konráda Celtisa môžeme preložiť nasledovne: „Povedz, prosím, aký zmysel má ospevovať veršami svätých? Nocou i dňom k svojim bohom sa modliť? Keď niekto spieva a nevie ani čo svojou modlitbou žiada, je ako krava, čo bučí uprostred trhoviska“.⁸ Žiaľ meno človeka, ktorý sa rozhodol zaznamenať tieto verše na stenu katedrály, sa nezachovalo. Už len samotný výber však dokladá, že muselo ísť o mimoriadne vzdelaného človeka, veľmi pravdepodobne protestantského vierovyznania. Verše, slávneho básnika pochádzajú z diela Quattuor Libri Amorum (Štyri knihy milostných básní), a sú časťou jeho 11. elégie 3. knihy.⁹ Na Kaplnke Zápoľských sa zachovali aj ďalšie, doposiaľ neidentifikované verše z rovnakého diela z 8. elégie 3. knihy: „OM(N)IA NVMVS HABET: CELV(M) VENALE : QVID VLTRA / INVERTIT LEGES PLVTO SEPVLTE TVAS / [SI] TIBI SIT NVMVS ANIMAS REVOCABIS AB ORCO / [E]T PATRIS ET MATRIS ET CO(N)IVGIS ET SOCII“ (Vraj všetko sa dá za peniaze kúpiť, dokonca aj nebo je predajné. A čo ďalej? / Plutó, boh podsvetia, prevráti tvoje pravidlá naruby a pochová pod zem. Kiež by ti peniaze vrátili zo záhrobia duše otca, matky, manželky či druha.)

Graffiti nápisy na nástenných maľbách

Podľa doterajšieho výskumu je najviac stredovekých graffiti nápisov na nástenných maľbách gotických chrámov. Najstaršie graffiti môžu mať podobu jediného písmena. V šarišských Jakubovanoch, v Kostole sv. Vavrinca sa na nástennej maľbe zachytávajúcej Krista so svojimi učeníkmi vyskytuje majuskulné písmeno A vo svojej tzv. preudounciálnej podobe. Kaligraficky vyškrabané do omietky bolo buď už v období vzniku samotnej maľby (1. štvrtina 14. storočia) alebo len krátko potom.¹⁰ Len o niečo mladšie je graffiti z Kostola sv. Jakuba v Levoči. V tamojšom presbytériu sú vyškrabané majuskulné písmená v tvare „VLRIC(H)“.¹¹ Predovšetkým na území Gemera je veľké množstvo takýchto textov vytvorených už v gotickej kurzíve, aj keď ich čitateľnosť je značne problematická. V presbytériu ranogotického kostola v Ochtinej sa zachoval nasledovný text z 15. storočia: „hic fuit hospes de Lypthovia“. Konkrétne datovaný do roku 1475 je nápis „Stephanus de Breszna anno d(omi)ni (mcccc)lxxv“. Štefan pravdepodobne z Brezna sa takto v Ochtinej podpísal viackrát. V neďalekých Koceľovciach možno dokonca identifikovať datovanie 1447. Zatiaľ sa mi však nepodarilo identifikovať meno, ktoré sa pri ňom vyskytuje. Samozrejme, aj v tomto sakrálnom priestore sledujeme výrazný nárast graffiti nápisov v období reformácie. V spomínanej Ochtinej sa nachádza viacero zaujímavých graffiti nápisov, ktoré sa vynímajú medzi množstvom štandardných textov. V našich pomeroch je vskutku ojedinelý text, ktorý vznikol v roku 1622: „A(NNO) D(OMINI) 1622 summa / annonae caritas et inaudia / fuit in omnib(us) Regionib(us) / hic in superiori Hungar(ia)“ (Preklad: V roku 1622 bola vo všetkých krajoch, tu v hornom Uhorsku, neslýchaná drahota obilia). Nasleduje text, ktorý uvádza rôzne komodity a ich cenu. Spomína sa napríklad pšenica, jačmeň, ale aj hovädzina, vosk či sadlo. Graffiti veľmi pravdepodobne súvisí s veľkou morovou nákazou, ktorá sa práve v roku 1622 šírila touto časťou Uhorska a ktorá následne spôsobila veľkú drahotu. V inom priestore toho istého kostola, istý Andrej, ktorého priezvisko je nečitateľné vyryl v 17. storočí do steny tento text: „[laetabitur i]ustus in [Domino] et sperabit in D(omi)no et laudabu(n)t(ur) omnes recti corde“, čo možno preložiť ako „spravodlivý sa poteší v Hospodinovi, k nemu sa bude utiekať. Ním sa budú chváliť všetci, čo majú úprimné srdce“. Ide o 11. verš 63. žalmu zo starozákonnej Knihy žalmov.
Aj tu samozrejme dominujú jednoduché graffiti, ktorých význam sa preukáže v momente, keď sa nám podarí identifikovať meno pôvodcu. V Ochtinej je neďaleko spomínaného starozákonného fragmentu vyrytý text „Jonas Bubenka / anno Dom(ini) / 1656“. Ide o jednu z najvýznamnejších osobností nielen gemerského regiónu. Jonáš bol synom ochtinského pastora Andreja Bubenku. Jeho epigrafický výtvor pochádza ešte z jeho mladosti. Bol kantorom v Prešove a nakoniec pôsobil ako rektor v Levoči. Tu sa v roku 1679 podieľal na vydaní Komenského diela Orbis pictus, pre ktoré vytvoril drevorezy.¹²
Pri úvahách nad motiváciou zvečniť takouto formou svoje meno nesmieme zabúdať ani na možnosť, že v danom priestore a čase sa mohol pre takéto spontánne vyjadrenie rozhodnúť majster, ktorý sa podieľal nejakou formou na obnove sakrálnej architektúry či jej doplnkov. Do roku 1550 je datované graffiti v gemerských Koceľovciach, ktoré to potvrdzuje. Žiaľ, meno majstra je nečitateľné: „[- – -] qui fecit fenestra(m) vitrea(m) [- – -] 1550“ Čiže išlo o majstra, ktorý v spomínanom roku vytvoril pre kostol okno so sklenenou (vitrážovou?) výplňou.

Graffiti nápisy na oltároch

Oltárna architektúra a jej doplnky boli hojne využívané ako priestor pre graffiti. Niektoré neskorogotické oltáre sú doslova posiate nápismi tohto druhu, a to aj na miestach, ktoré bežný pozorovateľ nemôže uvidieť. Nachádzajú sa totiž na zadnej strane oltárov. To je príklad pieskovcového oltára v Kostole sv. Juraja vo Sv. Jure pri Bratislave. Je tu veľké množstvo vyrytých, občas aj maľovaných nápisov zo 16. a 17. storočia. O tom, že záľubu v graffiti nápisoch mali aj šľachtici, svedčí namaľovaný text „ANNO 1589 / H(IC) F(VIT) NICOLAVS IELCITH / 27 MAI“. Nie je jediný. V podstate identický, ale bez datovania, je rytý nápis v predele oltára. Latinizovaná podoba mena sa vzťahuje na chorvátskeho šľachtica Mikuláša Jelčiča, ktorý bol obyvateľom Pezinka.¹³ Určite však vlastnil dom aj vo Sv. Jure.¹⁴ Podľa umenovednej literatúry môžu nápisy súvisieť s podporou renovácie oltára zo strany Jelčiča ako významného šľachtica. To však môžeme s určitosťou vylúčiť. Forma aj obsahová náplň nápisov jednoznačne dokazujú že sa jedná o graffiti. Ak by chcel Jelčič vyjadriť skutočnosť, že finančne podporil renováciu tak významného artefaktu, určite by to urobil honosnejším spôsobom.¹⁵
Aj na tomto oltári nachádzame množstvo dôkazov o vzdelaných učencoch, ktorý sa v tunajšom kostole zastavili či s ním boli nejako zviazaný. Mnoho mien stále čaká na svoju identifikáciu a preto nemožno vylúčiť, že niektoré z nich patria majstrom, ktorí sa podieľali na obnovení chrámu v osemdesiatych rokoch 16. storočia alebo aj neskôr. Z osobností, ktoré sa mi podarilo odhaliť spomeniem aspoň niektoré. Dvakrát je do zadnej časti oltára vyryté meno „ISRAEL ORLICHIUS“. Nápisy vznikli niekedy na začiatku druhej polovice 17. storočia a ich autor bol budúci evanjelický pastor, ktorý bol za farára ordinovaný v roku 1665 superintendentom Martinom Wagnerom. Do služby nastúpil buď v obci Vydrník na Spiši alebo Vydrná v Trenčianskej stolici.¹⁶
Rovnako budúcim pastorom bol aj vzdelanec, ktorý napísal svoje meno v podobe „DANIEL ALBERTI“. Nad menom je letopočet 1613. Alberti bol za farára ordinovaný v roku 1619 a v matrike ordinovaných sa pri jeho mene uvádza „Mitschinensis“, čo podľa všetkého znamnená, že pochádzal z Mičinej vo Zvolenskej stolici. Ujal sa diakonátu buď v Novom Meste n. Váhom alebo v Novej Jelke (dnes súčasť Jelky) v Bratislavskej stolici.¹⁷
Graffiti nápisy sa v hojnej miere nachádzajú aj v Kostole sv. Juraja v Spišskej Sobote. V tomto prípade však nejde iba o zadnú časť hlavného oltára, na ktorej sú aj v tomto prípade ryté či maľované graffiti. Tie sa objavujú v rytej podobe aj na sochách jednak hlavného Oltára sv. Juraja, jednak na vedľajších oltároch. V jednej zo svojich predchádzajúcich prác som sa už zmienil o graffiti nápisoch, ktoré pripomínajú miestneho pastora Jána Stöckla.¹⁸ Na tom istom Oltári sv. Anny, na zlatom plášti sochy sv. Anny je hneď vedľa Stöcklovej nápisovej pamiatky, toto meno: „Johannes Arelt“. Meno sa niekoľkokrát objavuje aj na zadnej drevenej strane hlavného oltára. V tomto prípade je vysoko pravdepodobné, že sa nejedná len o jednu osobu. Ján Arelt starší bol farárom v Spišskej Sobote v rokoch 1599 až 1621.¹⁹ V tejto funkcii ho nahradil syn s rovnakým menom, ktorý bol od roku 1614 aj rektorom školy. Ten prežil svojho otca len o jeden rok.²⁰
V bardejovskom Kostole sv. Egídia je taktiež veľmi významný graffiti nápis na pôvodne oltárnej soche. Ide dokonca o jedinú sochu, ktorá sa zachovala z pôvodného gotického hlavného Oltára sv. Egídia a je ňou práve sv. Egídius. Socha je dnes ako samostatný artefakt súčasťou interiéru kostola. Je veľmi pravdepodobné, že práve kvôli výnimočnosti sochy, mal to privilégium vyryť do nej svoje meno príslušník najvyššej šľachty. Išlo o Ladislava Révaya. Dokazuje to ním vytvorený nápis v nasledovnom znení: „L(ADISLAV) R(EVAI) / A(NNO) 1617 / LADI(SLAV) RE/VAI“. Ladislav vyryl tento nápis ešte ako sedemnásťročný chlapec, ktorý v Bardejove v tom čase študoval na tamojšom lýceu. Spolu so svojimi dvoma bratmi tu študoval v rokoch 1615 až 1618.²¹ Vzhľadom na rok 1617 je isté, že sa aj on, v tom čase ešte protestant, zúčastnil na trojdňových oslavách, ktoré Bardejovčania usporiadali na počesť vystúpenia Martina Luthera. Možno práve vtedy vznikol aj nápis.²² Ide o Ladislava III. Révaya z trebostovskej vetvy rodu, ktorý sa stal jedným z najbohatších šľachticov v krajine a v roku 1635 získal pre rod barónsky titul.²³

Záver

V rámci epigrafických prameňov tvoria graffiti nápisy osobitnú kategóriu. Ide väčšinou o spontánny prejav nápisovej kultúry a tento fenomén prežil dodnes. Na rozdiel od súčasnosti, boli historické graffiti veľmi často využívané na prezentáciu významných osobností, akými boli napríklad vzdelaní protestantskí pastori, rektori popredných lýceí, ale tiež zástupcovia najvyššej šľachty. Výskum potvrdzuje, že skrze graffiti môžeme odhaliť aj mená majstrov, ktorí sa podieľali na výstavbe či renovácii sakrálnej architektúry. Drvivá väčšina takýchto nápisov spočíva vo vyjadrení mena osoby, ktorá chcela na seba zanechať spomienku. Z metodologického hľadiska je nevyhnutné evidovať každé identifikované meno, hoci sa zdá, že ide o človeka bez väčšieho významu. To, že sa nám dnes nedarí získať o danej osobe relevantné informácie, ktoré by dokazovali jej vyššie spoločenské postavenie, neznamená, že budúci výskum nepotvrdí opak. Akákoľvek epigrafická edícia či monografia venujúca sa nápisovej kultúre by nebola plnohodnotná, ak by nebrala vo zreteľ fenomén graffiti nápisov.

Mgr. Miroslav Čovan , PhD

¹ K teologickej analýze evanjelického pohľadu na život a smrť pozri BARNAU, A. The Traditio-Historical Context of the Resurrection Hope and its Significance for the Theology of Wolfhart Pannenberg. Hamburg : Verlag Dr. Kovač, 2017, 381 s.
² K tomuto obdobiu pozri KÓNYA, P (ed.). Rekatolizácia a uhorská spoločnosť v 17.-18. storočí. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2016, 460 s
³ K dejinám kalvínov na Slovensku pozri najmä KÓNYOVÁ, A. Kapitoly k dejinám reformovanej cirkvi na východnom Slovensku. Prešov : Prešovská univerzita, 2015. 164 s.
⁴ DIENES, D. Zempléni vizitációk 1629-1671. Miskolci Csulyak István zempléni esperes és hivatali utódainak feljegyzései – Acta Patakina 21. Sárospatak : Sárospataki Református Kollégium Tudományos Gyűjteményei.
s. 48
⁵ ASZTALOS, M. A wittenbergi egyetem magyarországi hallgatóinak névsora, 1601—1812. In Magyar protestáns egyháztörténeti adattár XIV. Mályusz Elemér. Budapest : A magyar protestáns irodalmi társaság, 1930, s. 115.
⁶ Pozri ČOVAN, M. Význam epigrafie pre kultúrne dejiny. In Kultúrne dejiny. ISSN 1338-2209, 2018, roč. 9, supplementum, s. 15. ČOVAN, M. Reformácia na východnom Slovensku a jej vplyv na nápisovú kultúru v 16. a 17. storočí. In „Tu stojím, inak nemôžem…“ Reformácia od počiatkov do súčasnosti. Markéta Doležalová – Lenka Pavlíková a kol. Bratislava, Praha : Štátny archív v Bratislave, Ústav pro studium totalitních režimu, 2017, s. 116.
⁷ O jeho živote dostatočne vypovedajú ďalšie epigrafické pamiatky. Či už je to jeho portrét s doprovodným textom v jeho rodisku, v Lovčici, či portál v Kostole Narodenia Panny Márie v Novom Meste nad Váhom. Archív Pamiatkového úradu, Fond negatívov, inv. č. 204073, 219531.
⁸ Tvorca nápisu v Spišskej Kapitule upravil prvý verš, keď úvodné slová z literárneho diela „Sed redeo“ nadväzujúce na predchádzajúce verše elégie nahradil spojením „Dic quaeso dic“, čím vytvoril samostatnú báseň.
⁹ Zhodou okolností tlač, ku ktorej som sa dostal, obsahuje poznámku neznámeho čitateľa, vzťahujúcu sa práve na tieto štyri verše: „psallentes sine intellectu“, čiže modlenie sa (spievanie žalmov) bez porozumenia. Celtis, Conrad (1459-1508): Quatuor libri amorum secundum quatuor latera Germanie. Nürnberg : Sodalitas Celtica, 1502. https://www2.uni-mannheim.de/mateo/camena/celtis1/jpg/s099.html
¹⁰ ČOVAN, M. Historické nápisy zo Šariša do roku 1650 : Corpus Inscriptionum Slovaciae 1. Martin : vlastným nákladom, 2016, s. 69-70.
¹¹ ČOVAN, M. Nápisová kultúra miest Pentapolitany v stredoveku. In Mesto a Dejiny. ISSN 1339-0163, 2018, roč. 7, č. 1, s. 74.
¹² BARTOLOMAEIDES, L. Memorabilia Provinicae Csetnek. Neosolii : Johannes Stephani, 1799. s. 114-115; ZÁVADOVÁ, K. Levočské drevorezy Jonáša Bubenku k Orbis pictus Jana Amosa Komenského. In Kniha 2012. Zborník o problémoch a dejinách knižnej kultúry. Miroslava Domová. Martin : Slovenská národná knižnica, 2012, s. 202-206.
¹³ RUSINA, I. Oltár sv. Juraja. In Renesancia. Dejiny slovenského výtvarného umenia. Ivan Rusina a kol., Bratislava : Slovart : 2009, s. 769.
¹⁴ https://archives.hungaricana.hu/en/libriregii/hu_mnl_ol_a057_06_0126_a/?list=eyJxdWVyeSI6ICJqZWxjaGl0dCBtaWtsXHUwMGYzcyJ9
¹⁵ Najistejším dôkazom je predsa tradičná skratka HF. V žiadnom prípade ju nemožno interpretovať ako „hoc fecit“ čiže „toto vytvoril“ alebo „toto dielo dal vytvoriť“ ako sa o to pokúša Ivan Rusina.
¹⁶ „…ad Ecclesiam Vidernicensem“. Archív ev. a. v. fary v Prešove; Protocoli ordinat. Minist. Aug. Ev. 5 Lib. Reg. Civitat. ab Anno 1614, inv. č. 1111, s. 552-553.
¹⁷ „…in ecclam Ujhelynam eius diaconatu“. https://library.hungaricana.hu/en/view/Dunaninneni_1610_1670_GII/?pg=10&layout=l
¹⁸ Čovan, M. Význam epigrafie, s. 15.
¹⁹ CSEPREGI, Z. Pastores evangelico-lutherani in Hungaria. Pars prosopographica I/3, litterae: A–L.
Budapest : MEDiT, 2014, s. 55.
²⁰ ŠA v Prešove, Špecializované pracovisko Spišský archív v Levoči, Zbierka cirkevných matrík, inv. č. 725, s. 5.
²¹ NAGY, I. Magyarország családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal 9. Pest 1862, s. 705.
²² V tom prípade by nápis vznikol niekedy medzi 10. až 12. novembrom. Archív ev. a.v. fary v Bardejove. Protocollum pastorale vetustissimum a Reformatione ad 1755, nesign., s. 13, 378.
²³ MAČUHA, M. Najvýznamnejší Révaiovci v novoveku. In Révaiovci v slovenských dejinách : Zborník prác z interdisciplinárnej konferencie 16. – 17. september 2008. Martin : Slovenská národná knižnica, 2010, s. 40.