Dátum:
Rubrika:
Konferencia 2014
Tagy:
,

Archeologický výskum ev. kostola v Štítniku (Tajkov)

/ UPOZORNENIE: Text je neaktuálny, definitívnu verziu textu nájdete TU /

ÚVOD

Štítnik sa nachádza v južnej časti Slovenského Rudohoria, pod západnými úbočiami Plešiveckej planiny, v údolí potoka Štítnik. Kostol stojí na západnom okraji historického námestia. Najnovší stav historiografického bádania o samotnej obci, ktorá bola pôvodne baníckym mestečkom, podáva M. Skalská. Štítnik sa prvý krát spomína v metácii z roku 1243 a v roku 1320 pripadol Štítnik vetve Ákošovcov, ktorý sa odvtedy nazývali Csetneki, ktorí si tu v 15. storočí postavili aj vodný hrad (Skalská 2009, 64, 150). Štítnická farnosť s kostolom Panny Márie sa prvý krát spomína až v súpise pápežských desiatkov z roku 1332 (Skalská 2010, 219).

Naposledy zhrnula doterajšie poznatky o kostole B. Pomfyová (Pomfyová 2004, 643). Avšak už M. Togner sa vo svojej práci z roku 1989 (Togner 1989, 57, 186) domnieval, že v Štítniku stál už v 13. storočí bežný vidiecky kostol s rovným uzáverom presbytéria zaklenutým dvoma poľami rebrovej klenby a s pozdĺžnou, zrejme plochostropou loďou a jeho relikty videl v severnej sakristii dnešnej trojloďovej baziliky. Pomfyová uvádza, že pravdepodobne niekedy v druhej štvrtine 14. storočia, sa už Csetnekiovci púšťajú do prvej prestavby kostola. V tom období bola podľa nej zrejme vymedzená základná dispozícia krátkeho bazilikálneho trojlodia rozprestierajúca sa na hĺbku dvoch klenbových polí a hlbokého polygonálneho presbytéria. Rovnako podľa nej snáď už pred polovicou 15. storočia vznikol zámer rozšíriť východnú časť kostola o bočné chóry; z plánovanej prestavby bol však realizovaný len južný, zaklenutý parlerovskou klenbou, severný ostal nedokončený. K. Kahoun spája časť týchto stavebných úprav s rokom 1446 (Kahoun 1970, 66). S istotou možno podľa Pomfyovej datovať len klenbu vo svätyni a to do r. 1460. S neskorogotickou prestavbou tak súvisia aj dvoj- a trojdielne okná kostola a začiatok výstavby západnej predstavanej veže.

Mimoriadne dôležitú umelecko-historickú kapitolu dejín kostola tvorí hodnotná fresková výzdoba, objavená najmä počas jeho obnovy v rokoch 1908-09. Pochádza z viacerých etáp od 14. po 16. storočie a pomerne podrobne sa jej venuje viacero odbornej literatúry (napr. Dvořáková/Krása/Stejskal 1978; Plekanec/Haviar 2010, 14-15). Hodnotný je aj drevený renesančno – barokový mobiliár a empory.

Archeologický výskum realizovala v rokoch 2011 až 2013  Technická univerzita Košice – Fakulta umení. Výskum, okrem pomerne špecifických cieľov v roku 2011 (ošetrenie amatérskeho výkopu v sakristii a overenie funkčnosti modernej drenáže v exteriéri), bol vyvolaný potrebou vypracovania projektovej dokumentácie k obnove kostola. Túto dokumentáciu spracovávali najmä autori architektonicko-historického výskumu (Klingová et al. 2012), ktorí iniciovali aj vykonanie archeologického výskumu. Tomu zodpovedalo aj umiestnenie archeologických sond  v roku 2012, ktoré mali osvetliť, okrem dokumentácie vertikálnej stratigrafie terénu v miestach styku podlahy a maľovaných omietok, najmä otázky týkajúce sa etapizácie stavebného vývoja dnešného kostola. Posledná etapa výskumu kostola v roku 2013 predstavovala snahu spresniť, resp. potvrdiť získané poznatky o jeho najstaršej známej pôdorysnej dispozícii.

VÝSLEDKY VÝSKUMU

Bolo preskúmaných jedenásť sond v priestore dnešnej hlavnej a severnej lode, chóru, sakristie kostola a jednej sondy v exteriéri objektu; v rámci ktorých sme identifikovali bezmála 100 stratigrafických jednotiek (vrstiev, konštrukcií, výkopov a pod.). Už z tohto počtu je zrejmé, že stavebná aktivita i intenzita pochovávania v kostole bola pomerne výrazná. Na základe hnuteľných archeologických nálezov nebolo možné datovať všetky stratigrafické jednotky. Mnohé tak možno datovať a interpretovať len na základe vzájomných vzťahov a vzťahov k stojacej architektúre, ktorá už môže byť predmetom aj morfologickej slohovej analýzy. S tým súvisia predovšetkým úpravy podláh kostola, v rámci ktorých sme zdokumentovali ich osem rôznych úrovní, v rátane dnešnej pochádzajúcej z obdobia poslednej komplexnej obnovy v roku 1909, Táto podlaha v podobe vlhkosť udržujúceho, pomerne hrubého betónového lôžka s keramickým prefabrikátom, je z nášho pohľadu, okrem iného, do veľkej miery zodpovedná za dnešný stav freskovej výzdoby. Výskumom tak boli odhalené aj niektoré časti stredovekého tvaroslovia kostola (pätky pilierov a pilastrov), zakryté novovekými podlahovými úpravami.

Väčšinu zachytených vrstiev tak možno interpretovať ako planírky, navážky, resp. často ako podkladové vrstvy pre dlážky. Podobne aj väčšinu výkopov možno interpretovať buď ako stavebné jamy, ale poväčšine skôr ako viacnásobné hrobové jamy. Čo sa týka murovaných konštrukcií, boli zachytené jednak murivá zaniknutých stavieb, či preskúmané dodnes stojace murivá a vzťahy medzi nimi, spolu so vzťahmi k historickým podlahám.

Z pohľadu archeologického výskumu je teda možné, do istej miery, zrekapitulovať stavebný vývoj preskúmaných častí kostola. Nateraz najstaršou známou stavebnou etapou dnešného evanjelického kostola je zaniknutá jednoloďová stavba s pravouhlým presbytériom a s pravdepodobne naraz pristavanou sakristiou na severnej strane. Zachytili sme zvyšky severného múru S1 a S5/12 (obr.2) a južného muru lode a v sondách S3/12 a S3/13 aj ich napojenie na jeho dodnes čiastočne stojace západné murivo lode. V S3/13 (obr.3), sme zachytili aj časť osekaného muriva previazaného s bývalým JZ nárožím lode, ktoré interpretujeme ako zvyšky zrejme dodnes čiastočne stojaceho oporného piliera (medzi dnešnou vežou a južnou loďou). Aj v sonde S2/11, v exteriéri kostola sme zdokumentovali cezúru v murive medzi západným murivom pôvodnej lode a neskôr pristavanou vežou kostola (obr.6). V S6/12 sme zachytili severné murivo presbytéria aj so základom víťazného oblúka, v S4/12 vonkajšie SV nárožie pôvodnej svätyne a v S4/13 aj jeho vnútorné i vonkajšie JV nárožie (obr.5). V S1/11, S1/13 a S2/13 sme zachytili základové murivá pôvodnej sakristie kostola, na ktorých čiastočne stojí sakristia dnešná a ku ktorým bolo neskôr pristavané murivo druhej fázy svätyne kostola. Takto sme mohli spoľahlivo rekonštruovať celý pôdorys nateraz najstaršej známej podoby štítnického kostola. Je však potrebné uviesť, že základové murivo víťazného oblúka i sakristie porušuje, resp. stojí na starších hroboch, čo naznačuje existenciu ešte staršej sakrálnej stavby, či aspoň vysvätenej pôdy cintorína (obr.4). Najstaršiu stavebnú etapu dnešného kostola, možno na základe pôdorysnej dispozície považovať s výhradami za ranogotickú stavbu. Z toho vyplýva aj náš návrh jeho datovania len širšie do druhej polovice 13. storočia.

Možno už o generáciu, či dve neskôr došlo k prvej prestavbe kostola. V rámci tejto druhej stavebnej etapy zbúrali pôvodnú pravouhlú svätyňu aj so sakristiou a nahradili ju o niečo širším presbytériom, pravdepodobne s polygonálnym uzáverom. Zbúrané základové murivo pôvodnej svätyne tak obstavali z vonkajšej strany a základové murivo sakristie čiastočne využili. Približne v hĺbke jedného metra pod úrovňou dnešnej podlahy, sme v tomto murive objavili aj stopy po bývalom exteriérovom vstupe do sakristie zo západu. Zvyšky tejto svätyne dodnes stoja a tvoria južný múr prednej časti presbytéria kostola. Archeologicky sme v sonde S4/13 preskúmali aj zvyšky jej severného múru so zachovanou omietkou (obr.5). Z tejto stavebnej etapy stojí dodnes v pôvodnom pôdoryse sakristia, ktorej západné a východné murivo však už dnes tvorí východný uzáver severnej lode a západný uzáver tzv. kostnice kostola. Ako som už naznačil, túto stavebnú etapu možno datovať len rámcovo do začiatku 14. storočia.

K týmto najstarším stavebným fázam kostola priraďujeme aj zvyšky najstarších dlážok, zachytených výskumom. K prvej stavebnej etape náležia zvyšky dlážky viažuce sa k základovým odskokom pôvodnej lode, svätyne i sakristie (opäť približne 1 m od dnešnej úrovne podlahy). Zvyšky o niečo vyššie zachovanej dlážky sa už viažu k obdobiu po rozšírení, resp. nahradení staršieho pravouhlého presbytéria väčším a rovnako aj s novou, dodnes stojacou sakristiou.

Čo sa týka bazilikálnej prestavby kostola, táto je zvyčajne spájaná s udalosťami po r. 1328, kedy Štítnik získal mestské výsady (Skalská 2009, 154). Archeologicky sme preskúmali murivo severnej lode a základy pilastrov nesúcich arkády oddeľujúce trojlodie. Tieto pilastre a piliere boli postavené na základovom murive pôvodnej lode (S3/12, S3/13). Piliere oddeľujúce chórovú časť dnešného kostola od južnej lode zas stoja na základoch svätyne z druhej stavebnej etapy (S4/13). K tejto prestavbe sa už viažu zvyšky ďalšej dlážky, ktoré v S3/12 prekrývali, resp. ležali priamo na korune zbúraného muriva pôvodného kostola. K presnejšiemu datovaniu tejto rozsiahlej prestavby sa nedokážeme vyjadriť, zjavne však k nej nedošlo naraz. Situácia v severnej lodi (S2/12) poukazuje napr. na dodatočné postavenie pilastra podopierajúceho klenbu. Autori architektonicko-historického výskumu uvádzajú postavenie najprv severnej lode, potom južnej a následne južného chóru s postupným zaklenutím týchto priestorov od druhej štvrtiny 14. storočia, cez jeho záver, až po polovicu 15. storočia.

Poslednou výraznou stavebnou úpravou, ktorej sa dotkol náš výskum, bola výstavba dnešného víťazného oblúka a prestavba presbytéria kostola do dnešnej podoby. Tieto stavebné úpravy prebehli, podľa autorov architektonicko-historického výskumu, od začiatku 15. storočia. V S5/12 a S6/12 sme zdokumentovali pristavanie severnej časti víťazného oblúka k pilastru arkády medzi severnou a hlavnou loďou a k murivu druhej etapy svätyne kostola – to všetko s využitím základov pôvodného kostola. V S4/12 sme potvrdili v základoch cezúru v nadzemnom murive medzi prístavbou dnešného presbytéria k murivu jeho staršej stavebnej etapy.  Záverom sa dotknem mohutnej západnej veže kostola, ktorú autori spomínaného výskumu považujú za pôvodne samostatnú stavbu a predpokladajú jej vznik už v prvej polovici 13. storočia. Tomu však odporuje situácia v S2/11, kde jednoznačne cezúra v základovom murive pôvodnej lode kostola a veže poukazuje na jej neskoršiu prístavbu.  Jej základové murivo je tu dokonca pristavané k pôvodne nadzemnému murivu najstaršieho kostola, resp. k jeho exteriérovému soklu. To znamená, že v čase jej výstavby už bola výrazne zmenená niveleta terénu dôsledkom pochovávania, alebo iných terénnych  úprav. Predpokladáme tak, v súlade s doterajšími poznatkami, jej výstavbu až v rámci neskorogotickej prestavby chrámu.

Čo sa týka nálezov menších murovaných konštrukcií v S1, S2, S4 a S5/12, ich nálezové okolnosti jasne naznačujú, že všetky pochádzajú ešte zo stredoveku a interpretujeme ich ako zvyšky bočných oltárov. Až do obdobia novoveku možno zaradiť posledné štyri podlahové úpravy kostola, ktoré, ako sme už spomínali, poväčšine prekrývajú stredoveké tvaroslovie murovaných konštrukcií kostola. V tomto období už boli odstránené aj zvyšky bočných oltárov kostola, čo súviselo zároveň s užívaním kostola evanjelikmi od roku 1590. Čo sa týka pochovávania, výskum okrem dvoch najstarších hrobov predchádzajúcim postavenie pôvodného kostola, zachytil množstvo hrobových jám a zvyškov ľudských kostí.

Hnuteľné nálezy archeologického výskumu poväčšine pochádzajú zo zásypov výkopov, v menšej miere z vrstiev a možno ich rozdeliť do niekoľkých skupín. Najviac nálezov tvoria črepy kuchynskej keramiky. Okrem niekoľkých črepov maľovaných tanierov, ktoré možno len rámcovo datovať do obdobia novoveku, nálezom kuchynskej keramiky dominujú úlomky tenkostenných svetlých džbánov, niekedy s červenkastou lineárnou maľovanou výzdobou a vnútornou žltkastou, hnedastou alebo zelenkavou glazúrou. Túto keramiku možno datovať na prelom obdobia nášho stredoveku a novoveku, resp. do 16.-17. storočia.

K početným nálezom patrí aj stavebná keramika v podobe tehlových dlaždíc, ktoré tvorili povrchovú úpravu všetkých historických podláh kostola (okrem poslednej drevenej v sakristii). Niektoré sa nám podarilo zachytiť in situ, staršie dlaždice však pochádzajú len zo sekundárnej polohy zásypov výkopov. Novoveké podlahy, mali heterogénny charakter a pozostávali aj zo starších sekundárne použitých dlaždíc. Je tu možné zvlášť upozorniť na tri konkrétne typy. K najmladším patria príklady fragmentov perforovaných dlaždíc zachytených in situ v úrovni historickej podlahy. Podľa odborného posudku M. Čurného (Čurný 2013) možno tieto dlaždice datovať najskôr do konca 18. storočia, resp. do prvej polovice storočia nasledujúceho. Výrazným typom dlaždíc, zachovaných rovnako v pôvodnej polohe, sú pomerne mohutné, skoro štvorcové dlaždice s mierne skosenými hranami, ktoré možno datovať na základe ich spojenia so základovým odskokom dnešného víťazného oblúka do obodobia poslednej neskorostredovekej prestavby kostola. Posledným typom dlaždice je menšia (15x15x3,5 cm) dlaždica so stopami zelenkavej glazúry. V rámci slovenského prostredia ide podľa Čurného o výnimočný nález, len širšie datovateľný do 14. storočia.

K nálezom zo skla patria najmä úlomky tmavého skla z okenných vitráží. K reprezentatívnejším nálezom patria mince zo západnej časti kostola, ktoré boli vyrazené v období medzi rokmi 1705 – 1800, kde k pozoruhodnejším náleží tzv. libertáš Františka Rákoczyho II (Hunka 1979). K medeným ozdobám patrí aj 6 ks pukličiek v tvare polmesiaca, pravdepodobne pôvodne z rakvy, ktoré datujeme len rámcovo do včasného novoveku. Kovové nálezy, resp. ich súčasti tvorili aj časti odevov, ako časť drôtenej krajky, či podobnou krajkou ozdobená časť pohrebného rubáša – opäť pravdepodobne pochádzajúce až z novoveku. K stredovekým nálezom priradzujeme fragment profilovanej, pôvodne polychrómovanej kamennej sväteničky.

 

ZÁVER

Záverom možno konštatovať, že náš výskum posunul vznik dnešného evanjelického kostola v Štítniku a zároveň ozrejmil podobu jeho pôvodného pôdorysu. Otvorenou zostáva otázka ešte staršieho objektu, ktorého existenciu indikujú spomínané hroby pod murivom jeho nateraz najstaršej fázy. Pôdorys tohto pomerne veľkého kostola, s najväčšou pravdepodobnosťou už aj s oporným systémom, svedčí o jeho vzniku niekedy po polovici 13. storočia. Či je prvá prestavba  tohto chrámu, reprezentovaná zväčšením svätyne a novou sakristiou, dielom už nových majiteľov obce – Bebekovcov, nemožno s istotou povedať. Od roku 1320 až do konca stredoveku je kostol však už predmetom ich mimoriadnej stavebnej aktivity. Aj náš výskum naznačuje, akoby skoro každá generácia stredovekých Csetnekiovcov, prostredníctvom veľkorysých stavebných úprav, cieľavedome napĺňala víziu reprezentatívneho chrámu a zároveň rodovej hrobky. To platí najmä o postupnej rozsiahlej bazilikálnej prestavbe, kedy ešte počas nej istý čas slúžila loď pôvodného kostola. Ani tzv. druhé, pravdepodobne polygonálne presbytérium, nebolo zbúrané naraz. Podobne ako dodnes stojí jeho severná stena, jeho južná stena stála až do prístavby chóru južnej lode. Základy pilierov arkády oddeľujúce oba priestory stoja na zvyškoch jeho omietaného, pôvodne nadzemného muriva.  To referuje ako výrazne sa už v stredoveku menili výškové pomery interiéru kostola v dôsledku navyšovania sutinových vrstiev a intenzívneho pochovávania. To platí zaiste i pre jeho exteriér, kde základy neskorogotickej veže boli pristavané k pôvodne nadzemnému murivu kostola. Žiaľ výskum exteriéru kostola je aj do budúcnosti veľmi obmedzený kvôli nefunkčnej mohutnej betónovej konštrukcii drenáže z 80-tych rokov minulého storočia.

Náš doterajší archeologický výskum, vzhľadom na rozmery chrámu, možno považovať len za parciálny. Aj tak snáď pomôže doplniť historický obraz o štítnickom kostole ako o dynamicky sa rozvíjajúcom stredovekom architektonickom diele, umocnenom výnimočnou maliarskou výzdobou.

 

PhDr. Peter Tajkov

LITERATÚRA

Čurný 2013 – M. Čurný: Štítnik. Dlaždice z evanjelického kostola. In: P. Tajkov: Archeologický výskum kostola ev. a. v. v Štítniku. Technická univerzita v Košiciach, 2013. Rukopis uložený na Pamiatkovom úrade SR.

Dvořáková/Krása/Stejskal 1978 – V. Dvořáková/J. Krása/V. Stejskal: Stredoveká nástenná maľba na Slovensku. Praha, 1978. Hunka 1979 – J. Hunka: Orientačná príručka európskych mincí 16.-20.storočia. I. časť – mince uhorska (1526-1918), Nitra, 1979.

Kahoun 1970 – K. Kahoun: Gotická architektúra na Slovensku. In. Ars, 1970, 66.

Klingová et al. 2012 – A. Klingová/P. Kling/S. Paulusová/N. Urbanová: Pamiatkový výskum architektonicko-historický a umelecko-historický, NKP kostol ev.a.v., č. ÚZPF 638/0, Teplická ulica, Štítnik, 2011-2012. Rukopis uložený na Pamiatkovom úrade SR.

Plekanec/Haviar 2010 – V. Plekanec/T. Haviar: Gotický Gemer a Malohont. Italianizmi v stredovekej nástennej maľbe. Martin, 2010, 14-15.

Pomfyová 2004 – B. Pomfyová: Štítnik kostol ev. a. v. (katalóg, heslo) In:Dejiny slovenského výtvarného umenia – Gotika. Ed. D. Buran, Bratislava, 2003, 643.

Skalská 2009 – M. Skalská: Jelšava a Jelšavské panstvo v stredoveku. K osídleniu severného Gemera. Martin, 2009, 64, 150, 154.

Skalská 2010 – M. Skalská: Formovanie farskej siete v Gemerskej župe v stredoveku. In:Vývoj cirkevnej správy na Slovensku. Ed. V. Rábik, Krakow, 2010, 219.

Togner 1989 – M. Togner: Stredoveká  nástenná maľba v Gemeri. Bratislava, 1989, 57, 186.

 

/ UPOZORNENIE: Text je neaktuálny, definitívnu verziu textu nájdete TU /