O maliarskej výzdobe stien kostola Reformovanej kresťanskej cirkvi v Plešivci v novodobej histórii máme poznatky už od roku 1861, kedy prebehla obnova interiéru aj exteriéru objektu. Vtedajší farár Sámuel Szentpéteri sa sústredil aj na hľadanie dôkazov predreformačnej existencie kostola.
Podľa Kolomana Tichého bola objavená stredoveká freska v juhovýchodnej časti – postava svätca so všeobecným atribútom, knihou nad drevenými schodmi na emporu. Opisuje aj to ako ju pokrývala vrstva popola.
Václav Mencl vrámci zbierania materiálu na svoju pripravovanú knihu o gotike na Slovensku realizoval prieskum kostola v roku 1933. Aj keď nedošlo k reštaurátorskej realizácii, jeho náčrty s poznámkami nám dávajú čiastočný obraz o tom, ako asi vyzerali detaily architektúry v tejto dobe v Bebekovskej kaplnke.
V roku 1939 -1940 prebehla obnova kaplnky pod vedením Kálmana Luxa, z tohto obdobia sa dochoval bohatý archívny materiál, ktorý je vzácnym dokladom dobových koncepcií obnovy. Bohužiaľ sa nedochovala dokumentácia z archeologického výskumu, ako ani nájdené predmety. V duchu neoromantiky boli očistené všetky gotické kamenné články. Omietka bola nahradená novou s vysokým podielom cementu.
Analyticky sú prezentované dva konsekračné kríže. Freska v presbytériu s motívom kazetovania bola vytmelená tou istou omietkou. Použili neutrálnu farebnosť tmelu.
Ďalej boli zreštaurované už odkryté fresky s postavou svätca v interiéri na južnej stene presbytéria a dvoch postáv Sv. Štefana kráľa, Sv. Ladislava a fragmentu ruky s mečom Sv. Imricha na exteriérovej stene presbytéria.
Z roku 1977 pochádza umelecko-historický a reštaurátorský výskum, ktorý nasledovala aj konkrétna reštaurátorská realizácia spočívajúca v odkrytí a zreštaurovaní dvoch nástenných obrazov s témami z Pašiového cyklu (Posledná večera a Ukrižovanie)na južnej stene presbytéria. Autormi výskumu boli Milan Togner a Jiří Josefík. Časť steny so spomenutými výjavmi reštaurovali Jiří Josefík a Ladislav Székely v rokoch 1977 a 1978[1].
V roku 2009 prebehol reštaurátorský výskum nástenných malieb, historických omietok a muriva. V sondách bola identifikovaná celoplošná stredoveká výmaľba interiéru presbytéria. V lodi bola nájdená postava Sv. Alžbety v životnej veľkosti.
V sezone 2010 bol Zuzanou Polákovou a Petrom Bednárom v archeologických sondách okrem iných odkrytý stredoveký základ západnej steny kostola.
V roku 2011 bol realizovaný celoplošný odkryv nástenných malieb na stenách presbytéria kostola.. V tejto fáze bol upresnený ikonografický program a technika prevedenia malieb.
Z iniciatívy Juraja Bebeka, veľvyslanca kráľa Ľudovíta Veľkého z Anjou bola po roku 1370 realizovaná celková fresková výzdoba presbytéria.
Realizátorom freskovej výzdoby bol následovník Giottovskej tradície z Padovy, kde Juraj Bebek pôsobil ako diplomat. Presvedčivo to dokázala vo svojej diplomovej práci kunsthistorička Eva Szakálos. Týmto zistením sa mierne posunulo datovanie vzniku fresiek do druhej polovice 14. storočia.
Maľby predstavujú Christologický cyklus komponovaný do vodorovných pásov, skladajúci sa z desiatich výjavov. Rozmer jedného výjavu je presný štvorec 220 x 220 cm. Geometrická bordúra okolo má šírku 20 cm. V plošne najzachovalejšom stave sú tri vrchné výjavy: “Predstavenia Pána v chráme”, “Krst Krista” a “Príjazd do Jeruzalema”.
Nad nimi je ešte zachovaný pás steny s výškou 40 cm s fragmentami dvoch monumentálnych postáv, ktoré siahali pod zrútené klenebné pole. Výška postáv oddelených architektúrou mohla byť približne 175 – 180 cm. Bohato riasené drapérie majú okrovú a červenú farebnosť. S najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o fragmenty výjavu Zvestovania.
Spodný rad troch obrazov je zachovaný v stave fragmentálnosti. Napriek tomu sa dajú identifikovať výjavy Kristologického cyklu. Ide o Ježiša v Getsemane, Ježiša pred Pilátom a Bičovanie. Časti steny pod týmito freskami sú už bez pôvodnej omietky. Boli dlhodobo navĺhané.
Na ľavej strane steny je vo výške 110 cm od podlahy a 40 cm od styku so západnou stenou tehlami vymurovaná plocha. Na základe toho, že rozmer tehlovej časti steny je identický s rozmerom kamenného epitafu (135 x 246 cm) Ladislava Bebeka sekundárne osadeného v kaplnke kostola, sa dá predpoklať, že ide o jazvu po vybratí kameňa. Podľa záznamov Kolomana Tichého bol epitaf preosadený z polohy na dlažbe v severných častiach na ležatú pozíciu na severnej stene presbytéria v roku 1861. V správe z obnovy Bebekovskej kaplnky uverejnenej v časopise Technika v roku 1941 sa spomína očistenie povrchu kameňa a miesto jeho polohy na severnej stene presbytéria.
Na bočných stenách sa objavuje aj úsek na štyroch bodoch zavesenou drapériou lambrekýnu, ktorý počítal s prípadnou vystúpenou sedíliou pred ním. Po celom obvode stien sú iluzívne maľované konzoly na zavesenie garnižovej tyče.
Polygonálny záver svätyne okolo okien je dekorovaný súborom 24 svätcov v troch radoch nad sebou. So zachovaných fragmentov postáv je možné identifikovať jednu ženskú sväticu. Konkretizovať sa v súčasnosti dá len postava Sv. Bartolomeja, ktorý si drží svoju kožu. Väčšina ostatných svätcov má len všeobecný atribút knihu.
Mesto v roku 1558 čelilo ničivému útoku tureckej armady. Dôkazom zúfalej situácie sú aj objavy strielní, na ktoré sme narazili počas reštaurátorských prác v roku 2012. Sú situované na na každej stene polygónu presbytéria. Kostol bol nakoniec zničený spolu s celým mestom aj hradom. Gotické klenby, víťazný oblúk aj časť stien boli zdeštruované.
Po 59 rokoch ruinálneho stavu dochádza v roku 1617 k prvej prestavbe kostola, keď sa mení dispozícia oporného systému. Loď a svätyňa kostola bola zastrešená plochým trámovým stropom, čo súvisí so znížením vnútorného priestoru kostola.
Stredoveké maľby boli v tom čase prekryté vápenným náterom.
Nové povrchy boli vyzdobené florálnymi lineárnymi ornamentami okolo okien a južného vstupu do kostola. Počas reštaurovania bol nájdený aj fragment latinského nápisu kréda na severnej stene presbytéria. Časť textu Ilko Krisztina identifikovala ako Senecov výrok: Nikto nie je nešťastnejší, ako ten, kto nikdy nebol nešťastný.
V roku 1861bola celá plocha stien prekrytá vyrovnávajúcou putzovanou omietkou.
Plochy stien boli vyzdobené neoklasicistictickou iluzívnou architektúrou.
Stredoveká maliarska výzdoba je realizovaná technikou pravej fresky v dvoch vrstvách. Na vrstve arriccia , na mieste úbytku vrchnej vrstvy je čitateľná podkresba – sinopia. Intonacco je do hladka vygletované. Pri razantnom bočnom nasvietení sú jasne viditeľné hranice denných plánov -tzv. giornát. Hlavy postáv svätých sú na zvlášť nahodenej vystupujúcej vrstve omietky, pričom glorie sú plasticky riešené technikou pastíglie. Napriek tomu, že maľby boli v 16. storočí takmer 60 rokov vystavené poveternostným vplyvom a neskorším opekovaním a preomietnutím sú zachované vrstvy stredovekých omietok s maľbou v relatívne dobrom technickom stave.
V roku 2012 bolo zahájené reštaurovanie fresiek presbytéria. Pre laickú verejnosť sú dnes čitateľné prvé dva výjavy – Predstavenie Krista v chráme a Kristus v Getsemane. Reštaurovaním sa snážíme reverzibilným spôsobôm zakonzervovať očistený originál a scelujúcimi tmelmi a jemnou retušou akvarelovými farbami podporiť výraz originálu. S reštaurovaním fresiek sa bude pokračovať po ukončení rekonštrukcie štyroch gotických okien presbytéria a novodobého okna s dreveným rámom z roku 1861 a reštaurovaní exteriérových omietok svätyne.
Prvé východné bolo na základe nálezov častí kamenných článkov ostenia, bankálu a stredového piliera obnovené do svojej pôvodnej gotickej podoby. Kružbové ukončenie v tvare trojlístka bolo rekonštruované na základe analógií.
Pri výkope vetracieho kanálika po obvode interiérových stien presbytéria boli okrem iných objavené aj časti sklenenej výplne v podobe kruhových terčíkov – tzv. bucní s priemerom 13 cm. Vďaka tomuto nálezu bolo možné verne zrekonštruovať sklenenú výplň okien.
Tento rok (2014) je v záverečnej fáze rekonštrukcia ďalších dvoch okien južného a severovýchodného.
Komplexná pamiatková obnova objektu prebieha vďaka grantovému programu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
Peter Koreň, reštaurátor
[1] TOGNER, Milan: Stredoveká nástenná maľba na Slovensku, Bratislava, 1988, str. 79-80.