Skerešovo, reformovaný kostol – reštaurátorský výskum a návrh na reštaurovanie (Peter Koreň)

Investor: Reformovaná kresťanská cirkev Skerešovo s podporou Úradu vlády Maďarskej republiky. Sprostredkovane cez Teleki alapítvány Budapešť vrámci grantového programu “Rómer Flóris terv”.

Autori výskumu a návrhu na reštaurovanie: Mgr. art. Peter Koreň, Mgr. art. Juraj Gregorek

Obdobie realizácie výskumu: február- apríl 2020

Zámerom majiteľa pamiatky bola primárne úprava statiky a oprava povrchových deštrukcií. V zmysle rozhodnutia krajského pamiatkového úradu Banská Bystrica pod číslom KPUBB-2017/12631-3/45730/DAM zo dňa 13.6.2017 prácam predchádzajú projekt statického zabezpečenia a reštaurátorský výskum. Vrámci reštaurátorského výskumu bol zrealizovaný sondážny výskum, odber vzorky kamenných článkov na petrografický rozbor a archívny výskum. Vzorky kamenných článkov boli odobraté z opracovaného nárožného kameňa juhozápadného operáku lode a kamenného stĺpu utopeného pod zemou pred južnou predsieňou. Kamenný stĺp je nad súčasnou nivelitou 70 cm. Tradične je označovaný ako stĺp hanby- pranier. Táto teória nie je prakticky dokázaná. Funkcia kamenného článku nie je potvrdená a je definitívne zodpovedaná až archeologickým odkopom. Vzorky boli zaslané na vyhodnotenie na Katedru geológie a paleontológie Univerzity Komenského v Bratislave. Vzorky vyhodnotil Prof. RNDr. Daniel Pivko, PhD. Archívne pramene kompletizoval Mgr. Peter Buday, PhD. z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.

Skerešovo ako jedna z najstarších usadlostí v povodí Turca bolo pravdepodobne založené pred koncom 12. storočia rodom Hanva. Medzi rokmi 1332 a 1337 a v roku 1381 sa spomína kostol svätého Martina. Po polovici 16. storočia kostol pod vplyvom reformácie začína slúžiť kalvínskej liturgii. Reformovanej kresťanskej cirkvi patrí aj v súčasnosti.

Z rokov 1733 a 1737 sa zachovali hodnotné záznamy opisu kostola. V tom čase bol ešte stredovekou stavbou s klenbou v presbytériu a sakristii. V lodi bol rovný strop. Kostol ako celok je hodnotený ako v dobrom stave. Presbytérium so sakristiou ako takmer ruina. Pravdepodobne boli oddelené od lode, ktorá slúžila ako zborová miestnosť. Podobne bol riešený aj priestor reformovaného kostola v neďalekom Žípe, pôvodne kostol Blahoslavenej Panny Márie, kde bol zamurovaný víťazný oblúk a presbytérium zmenené na sýpku. V lodi bola empora aj krstiteľnica.

Ďalší rok, ktorý sa spája s výstavbou kostola v Skerešove je 1822, ktorý v podobe štukových číslic nachádzame na západnej fasáde veže nad portálom.

Objav gotickej steny pôvodného kostola svätého Martina bol impulzom pre hlbšie skúmanie histórie lokality nie len pre starobilosť, ale aj vysokú úroveň remeselného spracovania kamenných článkov. Zachované časti naznačujú, že išlo o bohatého donátora. Bližšie skúmanie stredovekých pomerov v Skerešove realizovala Mgr. Monika Tihányiová, PhD. z Katedry histórie Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Gotická stavba

Najvýznamnejším zistením sondážneho výskumu bolo potvrdenie existencie stredovekých omietkových povrchov na západnej stene lode a na juhozápadnom operáku. Primárnu vrstvu je možné zaradiť do obdobia vrcholnej gotiky 14. storočia. V exteriérových sondách boli odkryté dokonale opracované kamenné bloky, z ktorých boli vyskladané nárožia juhozápadného operáku lode. Sokel operáku je predstúpený. Šikmý nábeh na sokel má šírku 13 cm. Výška sokla je 65 cm od súčasnej nivelity na južnej strane. Dokonalosť opracovania je dôkazom účasti kvalitnej huty na stavbe gotického kostola. Základná hmota kameňa okrovej farby je tvorená z vulkanického skla. Hornina je vulkanický pieskovec so zložením andezitu zmiešaný so zrnami kremeňa. Najbližšie sa podobné horniny nachádzajú severne a severovýchodne od Rimavskej Soboty v Blšskej a Pokoradzkej tabuli, čiže južne od Skerešova. Neskôr v 20. storočí sa tufy ťažili aj priamo v obci.

Pôvodná omietka na stredovekých stenách nebola pri prestavbe odstránená. Povrch stredovekej omietky je mechanicky poškodený pekovaním. Omietka obsahuje vysoký podiel vápna a riečny piesok s priemerom zrna do 5 mm. Omietka je nanesená v hrúbke 20 mm, upravovaná utláčaním hladítkami. Mierne zvlnený povrch bol upravený riedkym vápenným náterom. Pri razantnom bočnom osvetlení sú viditeľné stopy po hladítku a malé stekance vápna. Omietka má v priereze výraznú bielu farebnosť, na povrchu je pokrytá vrstvičkou depozitu a do okrova sfarbeného zostarnutého vápna. Má dostatočnú súdržnosť s podkladom a technologickú pevnosť. Vo výške 175 cm od súčasnej úrovne podlahy je primárna vrstva horizontálne prerušená. Ide o stopu po pôvodnej západnej empore, ktorá bola skonštruovaná z dreva. Pod horizontálnou líniou je viditeľný výraznejší čierny depozit, ktorý je dôkazom dlhodobého exponovania povrchu. Povrch originálu je mechanicky poškodený zárezmi a pekovancami – stopami po sekaní kladivom. Pigmenty ani maľba neboli identifikované. Gotické povrchy na západnej stene lode sa strácajú v priemernej výške 500 cm od podlahy. Na exteriéri sa primárne omietky zachovali kompaktne na západnej stene na pravo od veže, čiastočne na ľavej strane. Stredoveká omietka zachádza pod murivo prístavby barokovej veže. Omietka povrchovej úpravy má vysoký podiel vápna cca. 1:2. V priereze je výrazne biela. Na rozdiel od interiérovej je plnená hrubozrnným riečnym pieskom s maximálnym priemerom zrna do 15 mm. Hrúbka vrstvy je v mieste pásovej sondy 20 mm. Materiál je dokonale skarbonizovaný, súdržný a pevný, spracovaným hladítkami a s vápenným pačokom, ktorým bol uzavretý povrch. K nárožným kamenným článkom je omietka pritretá do stratena. Kamenné články boli prekryté vápenným náterom, z ktorých sa zachovali len nepatrné zvyšky. Povrch je zvetraný s výrazným okrovým depozitom. Pred omietkovou úpravou, ktorá súvisela s predstavaním barokovej veže. Mechanicky je poškodený perforovaním kladivom tzv. pekovaním. Miera zachovania stredovekej hmoty dovoluje uvažovať o analytickej prezentácii časti ako dôkazu existencie významnej gotickej stavby.

Podľa ústneho podania bol v roku 1939-1940 v exteriéri kostola pri južnej stene realizovaný archeologický výskum, z ktorého výstup nie je k dispozícii. Medzi vykopávkami mal byť nájdený aj poklad vzácnych predmetov z obdobia tureckej invázie v 16. storočí označený ako “skerešovský poklad”. Táto informácia nie je potvrdená a nebola súčasťou reštaurátorského výskumu.

Reformácia

Vrstva je na základe archívnych prameňov zaraditeľná do obdobia druhej povice 16. storočia. V sondách sa objavuje len v podobe skarbonizovaného a spriesvitneného vápenného náteru. Nachádza sa na exteriéri ako aj interiéri na západnej stene lode. Predpokladané nástenné maľby neboli pre reformáciu akceptovateľné. Zároveň boli steny pravdepodobne poškodené a pokryté depozitom usadzovaným niekoľko desiatok rokov. Ďalšie úpravy z daného obdobia nebolo možné zo zachovaných častí západnej steny v rozsahu sond odčítať.

Baroková prestavba

Na základe archívneho výskumu vieme, že ešte v rokoch 1733, 1737 a 1755 bola v kalvínskych vizitáciách spomínaná ešte gotická podoba kostola. Kostol bol viac ako radikálne prestavaný v niekedy po tomto období. Pri prestavbe bola využitá jedine západná stena kostola. Podobne ako v blízkom Žípe bola bývalá svätyňa oddelená od priestoru lode. Zaklenutá svätyna ako aj sakristia sa spomína ako ruina, pričom zvyšok kostola je v dobrom stave. V lodi bol s najväčšou pravdepodobnosťou trámový strop. Paradoxne sa ohľadom zásadnej prestavby nezachoval žiadny dokument, ktorý by naznačoval presnú dobu, kedy bola realizovaná. Na základe sond vieme, že stavba súčasného kostola bola realizovaná bez veže na základe staršej stavby. Západná stena s južným operákom bola včlenená do novšej stavby. Zbytok kostola bol pravdepodobne zbúraný. Kamenné články a hmota muriva boli sekundárne použité v novej stavbe. V archívnych prameňoch sa spomína zaklenutie pruskou klenbou, ktorá sa pravdepodobne zo statických dôvodov do dnešných dní nezachovala. Omietka novej stavby má v plochách sond hrúbku 20-30 mm. Plnivom omietky je riečny piesok s maximálnym priemerom zrna do 4 mm. Obsahuje kúsky uhlíkov. Použitý doplnok omietky je technologickým prvkom, ktorý sa na našom území výraznejšie rozšíril v období baroka. Do vody namočené nadrvené kúsky uhlíkov boli pridávané do omietkovej zmesy. Vodou napité uhlíky spomalili schnutie a tým sa zabezpečila dokonalejšia karbonizácia. Slabý pomer vápna a piesku sa podpísal nad slabšiu súdržnosť hmoty. Povrch je upravený zatočením a následne natretý vápenným pačokom. Citeľná je snaha o vyrovnanie zvlnenia steny. Objekt na zvislých stenách v interiéri zostal identický ako v súčasnosti len bez pôvodnej klenby. Stavba bola realizovaná bez veže pod vplyvom tolerančného patentu. Na prechode zo západnej veže do podkrovia sa zachovalo okno v tvare okulusu s rozmermi 130 x 65 cm. Hrúbka múru je 65 cm. Po obvode kostola v exteréri bol vybudovaný predstúpený sokel. Priemerná výška je 70 cm od súčasnej nivelity, ktorá sa v závislosti od terénu mení. Na južnej strane sa dá predpokladať, že stredoveká nivelita bola o niekoľko desiatok centimentrov nižšia.

Prístavba veže

Na západnej fasáde veže sa nachádza v omietkovom štuku modelovaný rok 1822. Tento údaj bol vodítkom pre datovanie stavby chrámu reformovanej kresťanskej cirkvi. Súčasný výskum potvrdil, že prezentovaný rok označuje len úpravu veže a stavebný vývoj kostola je výrazne historicky bohatší. Štukové písmo je dokázateľne v sekundárnej vrstve, tak isto ako tvar hlavíc polpilierov.

Stavbu hmoty veže je možné zaradiť do relatívne krátkeho obdobia medzi stavbou nového barokového chrámu a datovanie na veži. Slohovo je stavba zaraditeľná do 18. storočia.

Veža bola stavaná z lomového kameňa. Hrúbka muriva je 135 cm. Omietka povrchových úprav je zložená z vápna a riečneho piesku s maximálnym priemerom zrna do 4 mm. Na základe sond sa dá predpokladať, že stavba nebola farebne zdobená. Hlavice stĺpov boli jednoduchšie, pravdepodobne iónskeho typu. V prirodzených sondách, ktoré vznikli permanentným atakom vlhkosti sa obnažilo murivo, z ktorého boli vyskladané reliéfne prvky. V hmote muriva je sekundárne použitý gotický kamenný článok aj s povrchovou vápennou úpravou. Nachádza sa v severnom drieku polpiliera. Na stavbu bolo použité zmiešané tehlovo- kamenné murivo. Na vyskladanie reliéfnych prvkov boli využité aj úlomky keramickej škridle. Povrch stien zbytku kostola bol jednotne natretý svetlo okrovým náterom bez tektonického delenia.

Klasicizmus, 1822

Do daného obdobia je možné zaradiť úpravu veže do dnes viditeľnej podoby. Obnova je datovaná reliéfnym štukovým nápisom nad vstupným portálom “ANNO MDCCCXXII”. S obnovou súvisí aj výmena strešnej krytiny na veži. Staršia helmica neznámeho tvaru bola nahradená delenou medenou s ozdobnými prvkami vyspelého klasicizmu. Hlavice stĺpov boli upravené do v súčasnosti viditeľnej podoby. Štuková omietková hmota bola nanesená na staršie povrchy bez mechanického zdrsnenia a armatúry. Depozit vytvára separačnú vrstvu, ktorá je príčinou zlej priľnavosti. Štuk je modelovaný v hmote zloženej z riečneho piesku a vápna. V piesku s maximálnym priemerom zrna do 4 mm sú výrazne okrové a čierne zrná. Rímsy sú ťahané pomocou vozíka. Farebne boli plochy delené. Plochy stien boli pretreté vápenným náterom a lokálne opravované. Rímsy a pasparty okien boli od pozadia opticky odlíšené okrovým náterom. Tmavosivou farbou boli odlíšené hlavice polpilierov veže. Tak isto bolo zvýraznené aj reliéfne vystúpené datovanie na západnej stene veže nad portálom. Grafická vizualizácia farebného delenia je súčasťou dokumentácie. V interiéri sa daná etapa objavuje len v podobe nového vybielenia stien.

1935 -1937

Na základe archívneho prameňa je možné zadefinovať vrstvu obnovy kostola v prvej polovici 20. storočia. Na obnovu veže kostola na základe rozpočtu Józsefa Nagya (Tornaľa): “spevňovacie práce: betónové základové bloky š = 70 cm položené pod základové múry z kameňa. S potrebným podopretím múrov kostola; vyhotovenie betónových základových blokov; umiestnenie železných tiahel; oprava cca. 600 m² vonkajšej plochy a jej dvojnásobný náter vápnom, obitie uvoľnených vrstiev a ich umytie, dôkladné vyčistenie prasklín a ich plombovanie cementovou omietkou tak, aby plocha zostala jednoliata. Po opravách jednotný biely náter. Opravy vnútorných plôch a klenieb; opravy vonkajších plôch veže, umiestnenie 5 ks okenných zábradlí a oprava rímsy poškodenej pokrývaním strechy; prestavba krovu; oprava kostolných okien a ich dvojnásobný náter zelenou farbou s doplnením tmelenia a kovania. Oprava vstupov do kostola a veže.” Práce mal podľa archívnych prameňov previesť stavebník Szilvássy z Rožňavy. Rozsah reálne prevedených prác nie je možné zadefinovať. V stratigrafii sond je ku vrstve priraditeľná vrstva bieleho náteru.

1957

Týmto rokom sú datované úpravy v kostole. Zásadnou zmenou bolo oddelenie priestoru pod emporovou priečkou. Tým vznikol uzavretý priestor, ktorý slúžil na menšie zborové stretnutia. Priečka bola vystavaná z pálenej tehly. Dverné otvory boli vyplnené rádovými drevenými dverami bez štýlu. Po stranách prechodu do priestoru lode boli otvorené okná vyplnené sklobetónovými kockami. Omietka úprav bola zložená z jemnozrnného riečneho piesku. Vápenná omietka je nadstavená cementom. V tomto období bolo realizované elektrifikovanie objektu. Trasovania a poškodenia stien boli lokálne vytmelené. Steny interiéru boli v tom čase celoplošne vymaľované okrovým náterom. V exteriéri boli povrchy lokálne preomietnuté natreté bielym náterom. Soklové časti boli povrchovo upravené štruktúrovanou cementovou omietkou, tzv. brizolitom.

1962

Kostolná veža bola v roku 1959 poškodená požiarom o čom svedčí záznam v archíve pamiatkového úradu v Bratislave. Žiadosť o podporu obnovy požiadal farár K. Urbán. Oprava je v stratigrafii sond identifikovateľná lokálne na exteriérových fasádach veže v podobe vápenného náteru a lokálnych opráv omietok.

70-te roky 20. storočia

Na základe archívneho výskumu datujeme zásadnú zmenu interiéru kostola. Pravdepodobne bol dojem statickej nestability podnetom pre zrútenie barokovej pruskej klenby. Klenby boli nahradené rovným dreveným doskovým stropom podbytým rákosom. V polkruhovom východnom ukončení kostola bola klenba rekonštruovaná vyskladaním doskami.

1981 – 1985

V týchto rokoch prebiehala komunikácia medzi pamiatkovým úradom. Dozvedáme sa z nej, že bol predložený zámer obnovy fasád a výmeny strešnej krytiny. Neskôr bol vypracovaný aj statický posudok, ktorého výsledkom bolo konštatovanie, že praskliny v murive vznikli pôsobením nadmerného zaťaženia krovu a slabými základmi.

1999

V tomto roku bolo riešené statické zabezpečenie stien kostola formou prístavby štyroch operákov na severnej a južnej stene lode. Operáky majú obdĺžníkový betónový základ a sú stavané z keramickej tehly. Praskliny a poškodenia boli lokálne vytmelené omietkou s vysokým podielom cementu. Fasády boli natreté bielym náterom. Vystúpená soklová časť bola natretá sivým náterom, zvislé steny bielym náterom.

2010

Celoplošný biely náter v interiéri kostola. Neskôr bola vymenená zdegradovaná strešná keramická krytina za plechovú imitáciu svetločervenej farby.

Vďaka možnosti sondáže a realizácii archívneho výskumu bolo datovanie stavby časti kostola posunuté o necelých 500 rokov späť. Na barokovo – klasicistický vizuál kostola to nemá zásadný vplyv, keďže ide o využitie len jednej a to západnej steny staršej stavby kostola, ktorú budem navrhovať do určitej miery analyticky prezentovať ako dôkaz stredovekého pôvodu.

Predošlé historické datovanie súčasného výzoru stavby sa tak isto posunulo na 2. polovicu 18. storočia. Zistením bolo aj to, že stavba veže tvorí samostatnú stavebnú etapu. Klasicistické detaily z roku 1822 sú len doplnkom predošlých etáp.

Autor: Peter Koreň

Pohľad na kostol od juhu