Možno už o generáciu, či dve neskôr došlo k prvej prestavbe kostola. V rámci tejto druhej stavebnej etapy zbúrali pôvodnú pravouhlú svätyňu aj so sakristiou a nahradili ju o niečo širším presbytériom, pravdepodobne s polygonálnym uzáverom. Zbúrané základové murivo pôvodnej svätyne tak obstavali z vonkajšej strany a základové murivo sakristie čiastočne využili. Približne v hĺbke jedného metra pod úrovňou dnešnej podlahy, sme v tomto murive objavili aj stopy po bývalom exteriérovom vstupe do sakristie zo západu. Zvyšky tejto svätyne dodnes stoja a tvoria južný múr prednej časti presbytéria kostola. Archeologicky sme v sonde S4/13 preskúmali aj zvyšky jej severného múru so zachovanou omietkou (obr.5). Z tejto stavebnej etapy stojí dodnes v pôvodnom pôdoryse sakristia, ktorej západné a východné murivo však už dnes tvorí východný uzáver severnej lode a západný uzáver tzv. kostnice kostola. Ako som už naznačil, túto stavebnú etapu možno datovať len rámcovo do začiatku 14. storočia.

K týmto najstarším stavebným fázam kostola priraďujeme aj zvyšky najstarších dlážok, zachytených výskumom. K prvej stavebnej etape náležia zvyšky dlážky viažuce sa k základovým odskokom pôvodnej lode, svätyne i sakristie (opäť približne 1 m od dnešnej úrovne podlahy). Zvyšky o niečo vyššie zachovanej dlážky sa už viažu k obdobiu po rozšírení, resp. nahradení staršieho pravouhlého presbytéria väčším a rovnako aj s novou, dodnes stojacou sakristiou.

Čo sa týka bazilikálnej prestavby kostola, táto je zvyčajne spájaná s udalosťami po r. 1328, kedy Štítnik získal mestské výsady (Skalská 2009, 154). Archeologicky sme preskúmali murivo severnej lode a základy pilastrov nesúcich arkády oddeľujúce trojlodie. Tieto pilastre a piliere boli postavené na základovom murive pôvodnej lode (S3/12, S3/13). Piliere oddeľujúce chórovú časť dnešného kostola od južnej lode zas stoja na základoch svätyne z druhej stavebnej etapy (S4/13). K tejto prestavbe sa už viažu zvyšky ďalšej dlážky, ktoré v S3/12 prekrývali, resp. ležali priamo na korune zbúraného muriva pôvodného kostola. K presnejšiemu datovaniu tejto rozsiahlej prestavby sa nedokážeme vyjadriť, zjavne však k nej nedošlo naraz. Situácia v severnej lodi (S2/12) poukazuje napr. na dodatočné postavenie pilastra podopierajúceho klenbu. Autori architektonicko-historického výskumu uvádzajú postavenie najprv severnej lode, potom južnej a následne južného chóru s postupným zaklenutím týchto priestorov od druhej štvrtiny 14. storočia, cez jeho záver, až po polovicu 15. storočia.

Poslednou výraznou stavebnou úpravou, ktorej sa dotkol náš výskum, bola výstavba dnešného víťazného oblúka a prestavba presbytéria kostola do dnešnej podoby. Tieto stavebné úpravy prebehli, podľa autorov architektonicko-historického výskumu, od začiatku 15. storočia. V S5/12 a S6/12 sme zdokumentovali pristavanie severnej časti víťazného oblúka k pilastru arkády medzi severnou a hlavnou loďou a k murivu druhej etapy svätyne kostola – to všetko s využitím základov pôvodného kostola. V S4/12 sme potvrdili v základoch cezúru v nadzemnom murive medzi prístavbou dnešného presbytéria k murivu jeho staršej stavebnej etapy.  Záverom sa dotknem mohutnej západnej veže kostola, ktorú autori spomínaného výskumu považujú za pôvodne samostatnú stavbu a predpokladajú jej vznik už v prvej polovici 13. storočia. Tomu však odporuje situácia v S2/11, kde jednoznačne cezúra v základovom murive pôvodnej lode kostola a veže poukazuje na jej neskoršiu prístavbu.  Jej základové murivo je tu dokonca pristavané k pôvodne nadzemnému murivu najstaršieho kostola, resp. k jeho exteriérovému soklu. To znamená, že v čase jej výstavby už bola výrazne zmenená niveleta terénu dôsledkom pochovávania, alebo iných terénnych  úprav. Predpokladáme tak, v súlade s doterajšími poznatkami, jej výstavbu až v rámci neskorogotickej prestavby chrámu.

Čo sa týka nálezov menších murovaných konštrukcií v S1, S2, S4 a S5/12, ich nálezové okolnosti jasne naznačujú, že všetky pochádzajú ešte zo stredoveku a interpretujeme ich ako zvyšky bočných oltárov. Až do obdobia novoveku možno zaradiť posledné štyri podlahové úpravy kostola, ktoré, ako sme už spomínali, poväčšine prekrývajú stredoveké tvaroslovie murovaných konštrukcií kostola. V tomto období už boli odstránené aj zvyšky bočných oltárov kostola, čo súviselo zároveň s užívaním kostola evanjelikmi od roku 1590. Čo sa týka pochovávania, výskum okrem dvoch najstarších hrobov predchádzajúcim postavenie pôvodného kostola, zachytil množstvo hrobových jám a zvyškov ľudských kostí.

Hnuteľné nálezy archeologického výskumu poväčšine pochádzajú zo zásypov výkopov, v menšej miere z vrstiev a možno ich rozdeliť do niekoľkých skupín. Najviac nálezov tvoria črepy kuchynskej keramiky. Okrem niekoľkých črepov maľovaných tanierov, ktoré možno len rámcovo datovať do obdobia novoveku, nálezom kuchynskej keramiky dominujú úlomky tenkostenných svetlých džbánov, niekedy s červenkastou lineárnou maľovanou výzdobou a vnútornou žltkastou, hnedastou alebo zelenkavou glazúrou. Túto keramiku možno datovať na prelom obdobia nášho stredoveku a novoveku, resp. do 16.-17. storočia.

K početným nálezom patrí aj stavebná keramika v podobe tehlových dlaždíc, ktoré tvorili povrchovú úpravu všetkých historických podláh kostola (okrem poslednej drevenej v sakristii). Niektoré sa nám podarilo zachytiť in situ, staršie dlaždice však pochádzajú len zo sekundárnej polohy zásypov výkopov. Novoveké podlahy, mali heterogénny charakter a pozostávali aj zo starších sekundárne použitých dlaždíc. Je tu možné zvlášť upozorniť na tri konkrétne typy. K najmladším patria príklady fragmentov perforovaných dlaždíc zachytených in situ v úrovni historickej podlahy. Podľa odborného posudku M. Čurného (Čurný 2013) možno tieto dlaždice datovať najskôr do konca 18. storočia, resp. do prvej polovice storočia nasledujúceho. Výrazným typom dlaždíc, zachovaných rovnako v pôvodnej polohe, sú pomerne mohutné, skoro štvorcové dlaždice s mierne skosenými hranami, ktoré možno datovať na základe ich spojenia so základovým odskokom dnešného víťazného oblúka do obodobia poslednej neskorostredovekej prestavby kostola. Posledným typom dlaždice je menšia (15x15x3,5 cm) dlaždica so stopami zelenkavej glazúry. V rámci slovenského prostredia ide podľa Čurného o výnimočný nález, len širšie datovateľný do 14. storočia.

K nálezom zo skla patria najmä úlomky tmavého skla z okenných vitráží. K reprezentatívnejším nálezom patria mince zo západnej časti kostola, ktoré boli vyrazené v období medzi rokmi 1705 – 1800, kde k pozoruhodnejším náleží tzv. libertáš Františka Rákoczyho II (Hunka 1979). K medeným ozdobám patrí aj 6 ks pukličiek v tvare polmesiaca, pravdepodobne pôvodne z rakvy, ktoré datujeme len rámcovo do včasného novoveku. Kovové nálezy, resp. ich súčasti tvorili aj časti odevov, ako časť drôtenej krajky, či podobnou krajkou ozdobená časť pohrebného rubáša – opäť pravdepodobne pochádzajúce až z novoveku. K stredovekým nálezom priradzujeme fragment profilovanej, pôvodne polychrómovanej kamennej sväteničky.

/ UPOZORNENIE: Text je neaktuálny, definitívnu verziu textu nájdete TU /