Dátum:
Rubrika:
Konferencia 2014
Tagy:

Architektonicko-historický výskum strechy a krovu ev. kostola v Koceľovciach (Glos)

Autor pamiatkových výskumov: Ing. Peter Glos

(za nezištnú kolegiálnu pomoc patrí vďaka Ing. arch. M. Janovskej)

Spolupráca:

Archívny výskum: Mgr. Monika Tihányiová, PhD.

Dendrochronologická analýza: Ing. Tomáš Kyncl, Dendrolab Brno

Zameranie, grafika: Ing. Jaroslava Glosová

Realizácia výskumov: 2012

 

Architektonicko-historické výskumy krovov, striech a zvonových stolíc veží kostolov v Ochtinej a v Koceľovciach boli realizované v roku 2012 ako pamiatkové výskumy čiastkové. Realizované boli v zmysle rozhodnutí Krajského pamiatkového úradu Košice, pracovisko Rožňava o zámeroch obnovy predmetných objektov v súvislosti s prípravou projektov na finančný príspevok na obnovu zastrešení a na reštaurovanie nástenných malieb piatich vybraných gemerských kostolov z Fondu EHP a z Fondu Nórskeho kráľovstva v prioritnej oblasti e.) ochrana kultúrneho dedičstva. Predmetom architektonicko-historických výskumov z tohto dôvodu bolo výhradne zastrešenie kostolov, ich krovy, podkrovia a zvonové stolice. Cieľom bolo najmä konštrukčné, typologické a časové zaradenie drevených konštrukcií, načrtnutie etapizácie ich vývoja, určenie pamiatkovej hodnoty a v neposlednej rade stanovenie návrhu na ochranu, obnovu a prezentáciu pamiatkových hodnôt ako podkladu pre spracovanie projektovej dokumentácie a následnej realizácie obnovy zastrešenia kostolov.

 

Interiér svätyne s nástennými maľbami  (Koceľovce)
KOCEĽOVCE

Kostol ev. a. v. cirkevného zboru v Koceľovciach je taktiež mimoriadne vzácna stredoveká sakrálna pamiatka. Jej vznik možno položiť do druhej tretiny 14. storočia, pričom jej význam umocňuje aj mimoriadne hodnotná výmaľba presbytéria z druhej polovice 14. storočia.

Prvá písomná zmienka o Koceľovciach sa viaže k roku 1318 (Guchulpholua). Názov bol s veľkou pravdepodobnosťou odvodený od mena nemeckého lokátora Kuncila~Guncila (podľa Ilu B. zdrobnenina nem. mena Konrád), ktorý bol poverený obec vybudovať. Iniciátormi tejto osídľovacej činnosti boli zemepáni Plešiveckého panstva, potomkovia Detrika z rodu Ákošovcov, ktorý spolu s bratom dostal od kráľa Bela IV. v roku 1243 rozsiahle územie severného Gemera. Už na začiatku poslednej tretiny 13. storočia, aj na základe zachovaných písomných prameňov, sledujeme snahy Detrika o osídlenie a doosídlenie svojho panstva podľa pravidiel nemeckého osídľovacieho práva. V prvom rade bolo zrealizované dosídlenie dnešného Plešivca, Štítnika a Kamenian, následne – azda už v réžii Detrikovho syna a vnukov – došlo k založeniu viacerých dedín v hornom povodí rieky Štítnik a Slaná. Väčšina z nich, vrátane Koceľoviec, získala pri svojom založení viaceré výsady, medziiným možnosť výstavby vlastného kostola, oslobodenie od platenia desiatku a vlastnú voľbu farára. O existencii týchto dedín a následne aj o ich konkrétnych zemepánoch z radov Detrikových vnukov sa dozvedáme prvýkrát z listiny z roku 1318 a následne z listiny z roku 1320. Na základe uvedeného sa predpokladá, že založenie Koceľoviec prebehlo najneskôr na prelome 13. a 14. storočia, pričom súčasne s tým je možné predpokladať aj výstavbu kostola.

Na základe doterajšieho stavebnohistorického výskumu sa datuje výstavba koceľovského kostola do 20.-30. rokov 14. storočia. Z najstarších zmienok o obci vieme, že v tomto čase boli Koceľovce v držbe Ladislava zo Štítnika a následne v držbe jeho synov, Mikuláša „Rufusa“ a Ladislava.

Písomné zmienky o kostole sa z obdobia stredoveku nezachovali vôbec. Kostol sa nespomína ani v súpise pápežských desiatkov z rokov 1332–1337. Z konca 14. storočia disponujeme jedine zmienkou o miestnom farárovi, ktorý v roku 1397 spolu s rožňavským farárom potvrdil pred pápežom Bonifácom IX. výsady štítnickej farnosti, ktoré jej boli udelené v roku 1335. Rovnako nedisponujeme z obdobia stredoveku ani dokladom na patrocínium kostola. Na základe cirkevnej vizitácie z rokov 1688-1694 sa predpokladá, že kostol bol zasvätený sv. Bartolomejovi.

Existencia Koceľoviec ako obce je teda spoľahlivo písomne doložená v roku 1318. Žiaľ, nedá sa to však povedať o kostole. Ako na to poukázal archívny výskum, priame písomné správy o kostole z obdobia stredoveku sa nezachovali žiadne. Pozoruhodné je, že sa kostol nespomína ani v pomerne presnom a precíznom súpise pápežských desiatkov z r. 1332-37, tak, ako napr. v neďalekej Ochtinej, kde súpis dokladá k r. 1332 už existujúci kostol s farskou úlohou. Aj keď akceptujeme doterajšie časové zaradenie vzniku kostola v odbornej spisbe, na základe absencie v súpise pápežských desiatkov z r. 1332-37 sme nútení predpokladať, že kostol v Koceľovciach v tomto období ešte nestál, alebo, že jeho stavba nebola ešte celkom dokončená a kostol vysvätený.

Na základe vyššie uvedeného mohol kostol v Koceľovciach vzniknúť v období od konania súpisu pápežských desiatkov neskôr. Predpokladáme, že vznikol v rozmedzí 40-tych až 50-tych rokov 14. stor. Jeho vznik v skoršom období nie je listinne, a zatiaľ ani inak priamo, ani nepriamo doložený.

Predpokladáme, že kostol vznikol ako jednoloďový kolonizačný sakrálny objekt. Podľa kánonu musel mať kostol základné členenie na sakrálnu časť a časť svetskú. Z tohto hľadiska primárny sakrálny objekt vo forme nejakej jednopriestorovej kaplnky typologicky nepripúšťame. Kostol teda musel vzniknúť ako minimálne dvojpriestorový orientovaný objekt s loďou na západnej strane a svätyňou (presbytériom) na východnej strane, ktoré od seba jasne vymedzoval a delil triumfálny oblúk. Zo zachovaných odtlačkov staršieho zaklenutia na stenách súčasného presbytéria, ktoré kompletne pokrývajú nástenné maľby, sa javí, že predchodca dnešnej svätyne mal rovnaký pôdorysný rozsah a polygonálny záver, mal však podstatne nižšiu výšku. Odtlačky a stopy pôv. svätyne vymedzené býv. čelami už zaniknutých lunetových výsečí klenby staršej svätyne sú v interiéri súčasného presbytéria zreteľné. Rozsah a forma pôvodnej lode kostola nie je exaktne potvrdená. Predpokladáme však, že pôvodná loď, tak ako svätyňa, mala súčasný pôdorysný rozsah a, dokonca, aj rovnakú výšku, ako je výška súčasnej lode.

Na základe zachovaných indícií a analógií je možné uvažovať, že primárny kostol mal zaklenutú svätyňu s polygonálnym záverom mierne nižšiu ako plochostropá loď. Predpokladáme, že odtlačky starších klenieb svätyne reprezentujú prvotnú etapu vývoja kostola. Žiadne indície ešte staršej podoby kostola totiž neboli zatiaľ nijako preukázané. Ďalej je možné hypoteticky predpokladať, že pôvodný kostol bol bezvežový, že mal sakristiu, že strechy boli sedlové, na vtedajšiu dobu s pomerne strmým sklonom strešných rovín, že boli vymedzené a rozčlenené štítovými múrmi, alebo napr. na západnej strane valbou a že výška pôvodnej lode bola rovnaká ako je výška súčasnej lode. Poznatky o primárnej podobe kostola môže spresniť až komplexný architektonicko-historický výskum objektu ako celku a hlavne archeologický výskum interiéru kostola.

Na rozdiel od Ochtinej kostol v Koceľovciach v roku 1891 podľahol ničivému požiaru, pri ktorom snáď s výnimkou zvonovej stolice a ílového stropu hornej úrovne veže zhoreli všetky drevené súčasti zastrešenia kostola – všetky krovy, strechy, ba aj drevené preklady otvorov a iné prvky vmurované do murív. Po týchto konštrukciách nezostali takmer žiadne informácie. Preto sa vzhľadom na zameranie výskumu a na rozdiel od pomerne obsažnej prezentácie drevených konštrukcií zastrešenia a stavebno-historického vývoja kostola v Ochtinej v ďalšej prezentácii kostola v Koceľovciach obmedzíme prednostne na prezentáciu diania po spomínanom požiari. Indície a poznatky získané analýzou zachovaných situácií v podkroviach, nasvedčujúce vývoj kostola od vzniku do požiaru v r. 1891, nateraz vypustíme. Tak ako v príspevku z Ochtinej, i tu časti textu zvýraznené šedým písmom sú súčasťou archívneho výskumu – autorka: Mgr. M. Tihániová, PhD.

Nedá však ešte predtým nezdôrazniť význam jedinej významnej, požiarom v r. 1891 nezničenej konštrukcie – a to zvonovej stolice. Vznikla v rámci identifikovanej 4. etapy vývoja kostola z 2. pol. 18. stor.

Z jednej z vizitácii z prvej polovice 18. storočia sa medziiným dozvedáme, že steny sú v zlom stave a potrebujú zabieliť. Práve v prvej polovici 18. storočia malo dôjsť v kostole k viacerým úpravám, predovšetkým v interiéri. Potvrdzuje to aj vizitačný protokol z roku 1742, ktorý hneď v úvode pri opise kostola konštatuje, že kostol je pekne zrenovovaný. Má nový oltár, ktorý bol vyrobený len krátko pred vizitáciou, v roku 1740. Takisto sa v kostole nachádza nový chór pre žiakov. Podlaha kostola je drevená, dvere do sakristie železné, veža s dvoma zvonmi. Žiaľ, iné konkrétnosti sa z vizitácie nedozvedáme. Z letopočtu na drevenej konštrukcii zvonovej stolice vo veži sa dozvedáme, že sem bola osadená v roku 1783?.

Na základe písomných prameňov je zrejmé, že ani v 18. stor. neboli na kostole vykonané žiadne zásadné stavebné úpravy, či väčšia prestavba. Vykonané úpravy mali skôr charakter údržby, alebo sa týkali mobiliáru. Vizitácia z roku 1742 dokladá nedávnu renováciu kostola, nový oltár z r. 1740, nových chór pre žiakov a dva zvony na veži. Správa však nijako nehodnotí zvonovú stolicu.

Jedinou doložiteľnou konštrukčnou zmenou v rámci tejto etapy je realizácia novej zvonovej stolice vo veži kostola. Je to dodnes zachovaná pozoruhodná, excelentná dubová tesárska konštrukcia s jedným zvonovým stanovišťom, ktorá má nezvyklo, až nadštandardne zdobne profilované dva vstupné portály s polkruhovým záklenkom a profilované ukončujúce trámy pozdĺžnych rámov s donačnými nápismi a s datovaním 17×3. Áno, práve tretia číslica datovania je pre jeho správnu interpretáciu sporná: datovanie rôzni autori vykladajú rôzne: 1743, 1763, alebo 1783. Tento výskum sa vzhľadom na relatívne dendrochronologické datovanie jedinej z vzoriek prvkov 1785-86 prikláňa k výkladu datovania do r. 1783. V rezbársky orámovaných poliach tohto horného ukončujúceho trámu sú ďalej v prostrednom poli mená donátorov (autorov) stolice: IVD AND LVKATS VIC AND SCHVSTER, nápis tretieho poľa je neidentifikovaný. Zvonovú stolicu ako jedinú významnú drevenú konštrukciu kostola nezasiahol a následne nezničil ničivý požiar v r. 1891, počas ktorého zhoreli všetky strechy kostola vrátane strechy veže. Konštrukcia zvonovej stolice je zrejmá z vybraných charakteristických snímkov.

 

 

6. etapa: po požiari v r. 1891 (nový krov nad loďou, krov nad presbytériom, krov nad sakristiou, krov strechy veže – 1892)

Krov nad presbytériom, datovaný na základe dendrochronologického výskumu do roku 1890-1892, potvrdzuje, že po požiari v roku 1891 bola krovná konštrukcia vymenená. Presnejšie, bola realizovaná nanovo. O požiari kostola sa dozvedáme aj zo správy evanjelického a. v. farského úradu v Koceľovciach z roku 1924: „Kostol bol zhorel roku 1891 a šindolom bol pokrytý…“ Maľby v presbytériu objavil v roku 1894 István Groh. Medzi rokmi 1901–1907 ich z väčšej časti odkryl a reštauroval.

Ako je zrejmé z archívnej správy, kostol v roku 1891 zachvátil ničivý požiar, pri ktorom zhoreli všetky strechy kostola. Zachovala sa iba zvonová stolica veže kostola, ktorú zrejme zachránila ílová úprava stropu veže nad úrovňou zvonovej stolice, okenice a zatvorené železné plátové dvere vstupu do podkrovia lode. Drevené nadpražné preklady vstupu z veže do lode pri požiari úplne ohoreli (ak neohoreli pri nejakom skoršom požiari).

Po požiari v r. 1891 boli krovy striech lode a svätyne kostola realizované úplne nanovo. Síce v rovnakom tvare striech ako predtým, ale konštrukčne v úplne novom, modernom duchu. Analýza krovov naznačuje, že krovy nad loďou a svätyňou mali rovnakú konštrukčnú schému, akú má dodnes bez úpravy zachovaný krov strechy presbytéria. Okolnosti spôsobili, že krov nad loďou neskôr dopadol inak.

Krov nad loďou po požiari mal primárne tak ako v súčasnosti štyri plné priečne väzby, dokonca v tých istých polohách základného roštu, ako dnes. Konštrukčná schéma primárneho krovu z r. 1891 však bola od dnešného stavu odlišná. Plné priečne väzby krovu primárne pozostávali z väzného trámu, dvoch stĺpikov vynášajúcich stredné väznice, ktoré boli vzopreté šikmými vzperami a rozoprené horizontálnou rozperou. Priečna väzba tak vytvárala dvojnásobné vešadlo rovnako ako je to dodnes v krove svätyne. Krokvy boli začapované do koncov väzných trámov a boli osedlané na stredné väznice. Vo vrchole boli spojené „na ostrih“. V pozdĺžnom smere bol krov viazaný dvomi postrannými (laterálnymi) stojatými stolicami. Dendrochronologická analýza určila spílenie či zoťatie stromov (smreky, jedle) na výrobu prvkov krovu nad loďou kostola na prelom rokov 1891/92. Vztýčenie nového krovu nad loďou ev. a. v. kostola v Koceľovciach možno časovo zaradiť do obdobia tesne po požiari v roku 1891, najskôr do roku 1892.

Krov nad presbytériom mal schému identickú s krovom nad loďou, s tou odchýlkou, že v polygonálnom závere krovu nad presbytériom jeho schéma polväzbami, väznicou a pomúrnicou „obieha“ okolo polygonálneho záveru. Krov strechy svätyne sa v pôvodnom stave z obdobia po požiari zachoval dodnes. Ako v prípade lode možno aj krov presbytéria archívnych správ a dendrochronologickej analýzy prvkov časovo zaradiť do obdobia tesne po požiari v roku 1891, najskôr do roku 1892.

Rovnako možno časovo zaradiť aj krovovú konštrukciu dvojstupňovej helmice strechy veže s oblým ihlancom horného stupňa strechy, ako aj krov pultovej strechy sakristie. Krov južnej predsiene sa kvôli neprístupnosti nepodarili identifikovať.

Nové strechy po požiari v roku 1891 boli pokryté opätovne dreveným štiepaný šindľom, strecha veže pozinkovaným plechom so zlátením a farebne odlíšenými ozdobnými detailmi.

K tejto etape možno zaradiť aj odkrytie a reštaurovanie nástenných malieb svätyne I. Grohom v r. 1901-07.

7. etapa: po ničivej víchrici v r. 1912

Zo správy evanjelického a. v. farského úradu v Koceľovciach z roku 1924 sa ďalej dozvedáme: „Kostol bol zhorel roku 1891 a šindolom bol pokrytý, strechu nad loďou kostolnou zrútil v roku 1912 zúriaci strašný víchor, dali sme ho pokryť eternitom…“

V roku 1912 sa Koceľovcami prehnala búrka s veternou smršťou. Vietor pritom strhol (vážne poškodil) strechu nad loďou kostola. Ostatné strechy v zásade ostali neporušené.

Po strhnutí krovu víchricou v r. 1912 bola konštrukčná schéma krovu nad loďou prehodnotená a následne pri obnove bola konštrukcia krovu nad loďou pozmenená a doplnená. Tvar strechy bol opätovne zachovaný, na svojom mieste ostal aj primárny základný horizontálny rošt krovu, ktorý víchricou poškodený nebol. Priečne i pozdĺžne väzby, ktoré nestrhol vietor, boli demontované, nanovo skonštruované na zemi a opätovne vztýčené. Pri tejto úprave bol zväčšený rozpon stĺpikov priečnych väzieb a upravená bola aj poloha osadenia šikmých vzpier vo väzných trámoch. Pôvodnú polohu priamo v krove dokladajú zachované dlaby vo väzných trámoch pre pôvodné osadenie šikmých vzpier. Konštrukčne bol krov posilnený vrcholovou väznicou, ktorá bola začapovaná do vrcholového skráteného stĺpika. Kvôli jeho vzopreniu šikmá podkrokvová vzpera už prechádza celou výškou krovu a s postrannými stĺpikmi je iba preplátovaná a istená železnými kramľami. Primárnu rozperu nahradil progresívnejší prvok zdvojenej klieštiny so svorníkovými spojmi, v krovoch kostola použitý iba tu. Klieštiny krov v priečnom nielen stužujú, vzájomne spriahajú celé väzby, a zároveň nahrádzajú rozpery postranných stĺpikov. Väzby tak fungujú ako trojnásobné vešadlo a prenášajú zaťaženie čo najbližšie podpôr. Pozdĺžne je krov naďalej viazaný postrannými stojatými stolicami, jedna však pribudla aj v hornej časti krovu pod hrebeňom.

Dendrochronologická analýza zaradila spílenie či zoťatie stromov (smreky, jedle) na výrobu nových prvkov krovu nad loďou kostola po víchrici v r. 1912 na prelom rokov 1911/12. Opravu a technickú úpravu krovu nad loďou po víchrici možno zaradiť do obdobia ihneď po veternej smršti v roku 1912. Nevedno, v ktorom mesiaci veterná smršť bola. Z analýzy však vyplýva, že vietor strhol strechu v zime r. 1912, alebo, ak bola búrka v lete, na opravu bolo zabezpečené drevo zrezané už v predchádzajúcej zime.

Či bol tento krov po oprave opätovne pokrytý šindľom, či hneď už eternitom, nie je zo správy z roku 1924 jednoznačné. Historická fotografia však dokladá v roku 1925 na oboch strechách – na lodi i na svätyni – ešte šindľovú krytinu striech.

8. etapa: 1926

Zo správy evanjelického a. v. farského úradu v Koceľovciach z roku 1924 sa nakoniec dozvedáme: „Kostol bol zhorel roku 1891 a šindolom bol pokrytý, strechu nad loďou kostolnou zrútil v roku 1912 zúriaci strašný víchor, dali sme ho pokryť eternitom. Šindlová strecha nad svatyňou v (z) roku 1891 je už v takom zlom stave, že sa čo obávať, že sklepenie premokne v dôsledku čoho fresky budú poškodené. Ohľadom toho, že v ostatných rokoch na reparovanie škody mnohé tisíce sme vydali, strechu nad svatyňou obnoviť sme nie v stave. Prosím, ráčte nám k tomuto dopomôcť, aby 33–ročna šindolova strecha nad svatyňou obnovená bola“.

Zo správy o rozpočte na opravy kostola z roku 1925 sa dozvedáme o opätovnej žiadosti koceľovského farára o pomoc: „Strecha kostola nad freskami je veľmi mizerná, nové zakrytie súrne požaduje.“ Odpoveď Štátneho referátu: „Strecha hlavná, nad loďopu, bola nově zřízená po poškodení bouří v roce 1912. Kryt presbytáře nebyl však opravován od roku 1891, takže šindel jest již prohnilý tak, že zatéká na klenbu.“

Z roku 1926 pochádza správa o prevedenej oprave: „Opravy byli provedeny a řádně kolaudovány dne 26. srpna 1926. V čele jediné lodě stojí věž, do čtyřhranná od římsy kostela oktogonní o třech etážích s gotickými okny zakončené dvojitou helmou krytou plechem…. V malbách kartušový chronogramový nápis o obnově kostela (1770 nebo 1819?). Jediný chronogram o opravě v rámu zrcadla oválneho na klenby lodi s letopočtem 1819. Při lavém boku lodi dřevěná kruchta na řezaném sloupu, datován 1773. Vyšetřením bylo zjistěno, že opravy totiž znovapokrytí střechy presbytáře u (i) sakristie impragnovaným šindelem, byly provedeny spůsobem vyhovujícim a původnímu stavu odpovídajícim. Hlavní oltár – na desce mensy datovaní 1652; kazatelna – datovaná 27.X.1759“.

Po viacnásobných žiadostiach o pomoc pri výmene šindľovej krytiny strechy presbytéria bola oprava realizovaná v roku 1926, práce boli skolaudované 26. augusta 1926. Podľa správy bola vymenená krytina na streche svätyne i sakristie impregnovaným šindľom.

9. etapa: 70-te roky 20. stor.

Táto etapa sa týka výhradne opätovnej výmeny strešnej krytiny. Na streche nad presbytériom bola v 70-tych rokoch 20. stor. vymenená šindľová krytina za azbestocementovú. Krytina bola realizovaná zo šablón ukladaných na koso. Táto výmena nie je bližšie datovaná, identifikovaná je iba z archívnej fotodokumentácie.

10. etapa: komplexná obnova 1977-81

V roku 1976 vykonali J. Josefík a M. Togner Komplexný umeleckoarchitektonický a reštaurátorský prieskum kostola v Koceľovciach pre účely pamiatkovej ochrany objektu. Prieskumové práce prebiehali od 1. apríla do 30. septembra. Na začiatku prieskumu určili stav koceľovského kostola za celkom uspokojivý. V dobrom stave boli v tom čase takmer všetky časti muriva a interiérové omietky, okná aj ostatný architektonický formálny aparát stavby. Za problém označili autori prieskumu vzlínanie vlhkosti, obzvlášť v polygonálnom presbytériu, ktorá so sebou nesie aj výkvety plesne a machov. V pomerne zlom stave boli všetky exteriérové omietky, ktoré v mnohých prípadoch odpadávali a obnažovali pôvodné lomové murivo. Konštrukcia krovu a zastrešenie boli v dobrom stave. Výsledkom prieskumu sa stal návrh ochrany pamiatky a jej plné zhodnotenie. Realizátori prieskumu konštatovali pomerne dobrý stav objektu, odporúčali len vybudovať po celom obvode kostola odvodňovací drenážny systém, ktorý by obmedzil vzlínanie vlhkosti do stien. Z tohto dôvodu navrhovali inštaláciu elektroosmotického zariadenia, ktoré by zabezpečilo vysušenie základových stien. Ďalej navrhovali miesta s plesňou v spodnej časti z interiéru a najmä v presbytériu kostola niekoľkokrát napustiť roztokom protiplesňových prísad.

Aj táto etapa sa týkala hlavne výmeny strešnej krytiny. Na streche nad presbytériom, na streche nad loďou, na streche sakristie i na streche južnej predsiene bola v rokoch 1977-80 vymenená spomínaná azbestocementová krytina opätovne za krytinu z dreveného štiepanáho šindľa. Súčasne bolo vymenené aj latovanie. Plechová krytina strechy veže bola zrejme v dobrom stave a ostala zachovaná. Kostol bol vybavený bleskozvodom a odvodnením žľabmi a zvodmi z medeného plechu. Okrem obnovy striech bola v rámci komplexnej obnovy vymenená vchodová brána (zrejme brána vstupu do veže z exteriéru) a komplexne boli obnovené omietky exteriéru. Samotných krovových sústav sa realizácia obnovy v zásade nedotkla. Krovové konštrukcie striech a zvonová stolica boli zrejme v dobrom stave. Preto na tesárskych konštrukciách striech neboli vykonané žiadne opravy, úpravy, ani konzervačné nátery. Aj preto sa krovové konštrukcie a zvonová stolica zachovali so svojimi pamiatkovými hodnotami v autentickom stave bez zmien, doplnkov a náterov až do súčasnosti. Vďaka novej strešnej krytine v dobrom technickom stave.

Záver: prezentované výsledky architektonicko-historických výskumov evanjelických kostolov v Ochtinej i v Koceľovciach jednoznačne identifikovali, analyzovali a následne určili hlavné údaje a určujúce charakteristiky o typológii, konštrukcii a historickom význame jednotlivých krovových konštrukcií, striech a zvonových stolíc oboch objektov. Stanovili ich typologickú a pamiatkovú hodnotu vrátane návrhu na ich ochranu, obnovu a prezentáciu, ktoré však v tomto príspevku nie sú prezentované. Dendrochronologickou analýzou odobratých vzoriek dreva sa podarilo zistiť roky zoťatia či spílenia drevín určených na výrobu prvkov jednotlivých drevených tesárskych konštrukcií krovov, zvonových stolíc a iných drevených konštrukcií, čím bola aj nepriamo určená doba ich vzniku. Výskumy okrem toho priniesli aj nové poznatky o architektonickom, typologickom a konštrukčnom vývoji kostolov. Identifikovali hodnotné stavebné a remeselnícke konštrukcie súvisiace so zastrešením a tesárskymi konštrukciami, hodnotné umelecko-remeselné, architektonické a výtvarné prvky, výplne otvorov a iné hodnotné prvky. Medzi základné pozitívne výsledky výskumov sa radí identifikácia základných fáz stavebného vývoja objektov kostolov so zameraním najmä na zastrešenia, konštrukcie krovov a ich štítov a konštrukcie zvonových stolíc a veží kostolov, ktoré určujú a sumarizujú základné zmeny a ich stavebný vývoj. Mimoriadnym prínosom oboch výskumov je archívny výskum Mgr. M. Tihányiovej, PhD., ktorý výsledky zistení architektonicko-historických výskumov oboch kostolov zaradil do historických súvislostí.

Ing. Peter Glos